Cez vodu!

Na našej ceste do Dunajskej Delty sme fotografovali nielen prírodu a vtáctvo, ale zároveň sme sa snažili zachytiť miestne pomery dokumentom či street fotografiou. V predposledný deň nášho fotovýletu sme s Tomášom Hulíkom smerovali k Čiernemu moru v mestečku Sulina. Začuli sme dupot kopýt a pokriky chlapcov. Otočili sme sa a zbadali ich, ako uháňajú so svojim koníkom po ceste a tešia sa z rýchleho klusu.

Tváre im žiarili skrývanou radosťou a hrdosťou, že sami zvládnu to, čo dospelí. Rýchlo som namieril fotoaparát a urobil niekoľko záberov, kým prefrčali popri mne smerom k pláži. Spomínajúc na svoje detstvo som pozeral za nimi, keď tu im do cesty vošiel taxík. Chalani vôbec nespomalili. S obavami som sledoval, ako sa navzájom nebezpečne približujú. Asi 10m pred autom chlapec s opratami v rukách strhol koňa na bočnú cestu plnú vody z predchádzajúceho lejaku. Malý psík na voze začal kvíliť, neviem či od strachu alebo od radosti. Voz s chlapcami prešiel hlbokú mláku rozstrekujúc vodu na strany. Škoda, že sme odzadu, bola by to krásna fotka.

Pohli sme sa pomaly k moru, no o chvíľu som opäť počul rýchly dupot kopýt po asfalte. Chalani sa vracali! Rýchlo som prepol Nikon Df do kontinuálneho ostrenia i snímania a dúfal som, že opäť vbehnú do mláky. Postavil som sa pred ňu a čakal, ako mi vojdu rovno do záberu. Nestalo sa tak, klusali po asfaltovej ceste. Nikde nebolo taxíka, aby sa mu vyhli cez mláku. Vyskočil som z vedľajšej cestičky a zdvihol ruku stojac koníkovi v ceste. Riskol som to. Chlapec zatiahol opraty a zastal. V prvej vete som zistil, že nehovorí anglicky, iba Rumunsky alebo Rusky. Tak som lámanou ruštinou poprosil: „Pažalsta, vy možete znova čerez vodu? My chočeli by zdelať krasivoje fotografii.“ Neskrýval som uznanie a obdiv toho, čo pred malou chvíľou dokázali a zároveň som sa červenal od hanby zo svojej ruštiny, ktorú som naposledy skúšal na základnej škole. Chlapci pochopili a natešene prikývli. Otočili voz a hybaj ho cez zatopenú cestu! Kokršpaniel na voze opäť kvíli tak, že druhý chlapec ho musí upokojovať. Spustila sa kanonáda dvoch závierok. Fotil som štandardným 50mm objektívom a Tomáš teleobjektívom. Chlapcom sme nahlas poďakovali a kývali, ako nás míňali. Ani nezastavili, hrdo pálili smerom do mesta. Tomáš skonštatoval: „To bolo dobré!!!“ 🙂

Tento príbeh street fotografie je o komunikácii. Ako som v minulom úvode do street fotografie napísal, ak chcete fotografovať pouličnú fotografiu, zamilujte si ľudí a komunikujte s nimi vždy, keď môžete. To sa mi vyplatilo aj v tomto prípade. 🙂

Všetky fotografie v článku © Julo Kotus. Akékoľvek použitie bez súhlasu autora zakázané.