Problémy očami fotodokumentaristiek. Fotografie ocenené v súťaži Marilyn Stafford FotoReportage Award 2019

Priznám sa, že som pozabudol sledovať vyhodnotenie súťaže, na účasť v ktorej som pozýval ešte minulý rok všetky naše talentované a invenčné fotografky, dokumentaristky. Ocenenie Marilyn Stafford FotoReportage Award je určené pre fotografky, ktoré poukazujú na ekonomické, environmentálne, sociálne či kultúrne zmeny na lokálnej či globálnej úrovni. Spoločnosť Nikon je partnerom tejto súťaže. Mená najúspešnejších s ich tvorbou sú známe už od januára, napriek tomu sú stále rovnako aktuálne.

Je pravdou, že svet fotožurnalistiky a dokumentaristiky je skôr mužský a preto je aj pre šikovnú ženu náročné presadiť sa a stať sa uznávanou. Je pochopiteľné, že Marilyn Stafford, ktorá si sama touto cestou fotožurnalistiky prešla, cítila potrebu dať priestor ženám, aby ich práca nezanikla v mužskej konkurencii. A myslím tým kvantitu, nepochybujem o kvalitách dokumentaristov ani dokumentaristiek. Dokonca si myslím, že ženský pohľad na vec môže byť citlivejší a so silným príbehom. Súťažné práce hodnotila čisto ženská porota v zložení Donna Cesare (fotoreportérka a pedagogička), Rebecca Conway (fotografka a bývalá víťazka MSFA 2017), Nina Emett (fotografka a riaditeľka súťaže), Melanie Friend (fotožurnalistka a pedagogička), Rebecca Newtonová (Nikon), Marilyn Stafford a čestná porotkyňa Lina Clerke (Marilynova dcéra). Ocenili jednu víťazku a udelili niekoľko čestných uznaní.

Víťazka

Súťaž vyhrala Anna Filipova, fotožurnalistka a špecialistka na arktický región, kde spracúva environmentálnymi témy odľahlých oblastí.

Výskum na konci sveta

Ny-Ålesund ja najsevernejšie osídlené miesto na Zemi. Nachádza sa tu najväčšie laboratórium moderného arktického výskumu. Sieť laboratórií a výskumných staníc spravuje 11 štátov sveta. Väčšiu časť obyvateľov Ny-Ålesund tvoria vedci. Toto miesto už navštívilo mnoho významných osobností. Je tu totiž možné sledovať dôsledky zmeny klímy, stretnúť sa a získať poznatky od vedcov z celého sveta. Takéto výskumné stanice sú nenahraditeľné a veľmi dôležité ako zdroj informácií pre politikov, globálne spoločnosti, ale rovnako pre každého obyvateľa našej planéty, pretože zmeny arktickej klímy majú vplyv na celú našu planétu.

© Anna Filipova | VÝSKUM NA KONCI SVETA. Osada Ny Ålesund, Svalbard. Výskumné centrum, bývalé banícke mesto, najväčšie laboratórium moderného arktického výskumu. Pracujú tu vedci z 11 krajín sveta. | Zdroj: fotodocument.org
© Anna Filipova | VÝSKUM NA KONCI SVETA. Arktická výskumná stanica, Svalbard. Vedkyňa pripravuje zariadenie na zber dát pre výskum klímy. V pozadí je ľadovec Blomstandbreen. V osemdesiatych rokoch is ľudia mysleli, že Blomstrandhalvøya (miesto ležiace neďaleko Ny-Ålesund), nachádza na poloostrove, ale s ústupom ľadovca Blomstandbreen, sa za poslednú dekádu z neho stal ostrov. | Zdroj: fotodocument.org
© Anna Filipova | VÝSKUM NA KONCI SVETA. Radary. Svalbard | Zdroj: fotodocument.org

Čestné uznanie

Čestné uznanie udelila porota 7 autorkám.

Christiana Botic

Christiana Botic je americká spravodajská a dokumentárna fotografka, ktorá sa venuje najmä Balkánu a migrácii v tejto časti sveta.

Rozdelená generácia

Christianin fotografický projekt vznikol v etnicky segregovanom meste Mitrovica v Kosove. Pre generácie, ktoré tu žili pred vojnou bola Mitrovica jedno mesto, v ktorom sa hovorilo srbsky aj albánsky. Vojna mesto rozdelila a dnešná dospievajúca mládež ho pozná už iba rozdelené. Deti rôznych etník už nenavštevujú spoločné školy. A tak mladí ľudia si musia nájsť svoju autonómiu, príslušnosť a vytvárať spojenia v tomto zložitom rozdelenom prostredí.

© Christiana Botic | Davy zaplavujú ulice Mitrovice, aby si nafotili promenádu absolventov stredných škôl. Pred vojnou sa deti učili srbsky aj albánsky, ale teraz navštevujú stredné školy, ktoré sa vyučujú výlučne v materinskom jazyku. | Zdroj: fotodocument.org
© Christiana Botic | Aleksandra Vajsel, 15, si dáva make up pri kuchynskom stole, oproti sedí jej otec. Ide na stretnutie s priateľmi do kaviarne v srbskej časti mesta severne od rieky Ibar. | Zdroj: fotodocument.org
Samyukta Lakshmi

Samyukta Lakshmi je indská dokumentaristka a fotografka. Pracuje na témach zraniteľných komunít, sociálnej nerovnosti či klimatickej zmeny.

Nenútene spolu

V tomto dokumente sa fotografka zamerala na svojpomocné skupiny žien, ktoré predtým nútene pracovali, alebo sú ženami a dcérami takýchto pracovníkov. Takáto práca je označovaná ako moderné otrokárstvo, ide o prácu za veľmi nízku, alebo dokonca žiadnu mzdu. “Otrokári” nútia ľudí svojou prácou splácať dlhy. Takéto ženy z indickej Karnataky spolupracujú a vzájomne sa podporujú, aby získali prístup k financiám a prispeli k zmenám v celej komunite.

© Samyukta Lakshmi | Lakshmakka je z Beechaganahalli, z oblasti Chikkaballapur. Jej otec bol nútený pracovník. Zobral is pôžičku, aby vydal dcéru, ale manžel ju opustil. Lakshakka sa pridala do svojpomocnej skupiny a vzala si pôžičku, aby si mohla kúpiť ovcu. Ovcu však musela predať, pretože mala zdravotné problémy a potrebovala peniaze na zaplatenie účtov pre nemocnicu. Teraz pracuje vo vinohrade a zarába 200 INR za deň. Dúfa, že is znovu bude môcť vziať pôžičku, aby si mohla kúpiť dobytok. | Zdroj: fotodocument.org
© Samyukta Lakshmi | Devammas kráča po jednom akri pôdy, ktorú prenajala v Beechagana halli, Chikkaballapur Taluk na 5 rokov vďaka pôžičke 25 000 INR. Pestuje arašidy Ragi na svoju vlastnú spotrebu a na predaj. Devammanim svokorpracoval nútene 15 rokov. Vzal si pôžičku na vzdelanie pre deti. Devamma začala v svojpomocnej skupine pracovať v roku 2013 s pomocou mimovládnej organizácie. Svojim deťom dokázala zabezpečiť vzdelanie bez pôžičiek. | Zdroj: fotodocument.org
Nida Mehboob

Nida Mehboob je fotografka a filmárka pochádzajúca z Pakistanu. Zaujíma sa o témy sociálnej nespravodlivosti od náboženského prenasledovania po rodovú diskrimináciu v Pakistane.

Sprievodca prežitia pre Adhmadínov v Pakistane

V roku 1974 vyhlásil Pakistan hnutie Ahmadi za nemoslimské a kriminalizoval ich náboženské praktiky vrátane islamských pozdravov. Komunita je násilne diskriminovaná a trpí pod prísnymi zákonmi o rúhaní. Ahmadíni patria ku skupinám, ktoré najčastejšie žiadajú o azyl v zahraničí. Autorka zachytila marginalizáciu tejto skupiny obyvateľov.

© Nida Mehboob | Hoci sa Ahmadíni rodia a vyrastajú ako moslimovia, štát ich môže stíhať za „postoj“ ako jednotlivca. Podľa zákona nie sú moslimovia a môžu byť uväznení až na 3 roky za to, že povedia “As salam u Alaikum”. Na modlitby alebo recitovanie Koránu na verejnosti priestore, môžete zabudnúť. Od roku 1984 do roku 2018 bolo 4178 prípadov proti členom Spoločenstva podľa oddielu 298-C pakistanského neslávneho zákona o rúhaní. | Zdroj: fotodocument.org
© Nida Mehboob | Zdroj: fotodocument.org
Viviana Peretti

Viviana Peretti je talianska fotografka na voľnej nohe pracujúca medzi Bogotou a New Yorkom.

Kolumbia: Masový hrob

Dokument o obetiach násilných zmiznutí v Kolumbii zachytený prostredníctvom členov rodín, ktorí neprestávajú dúfať v ich návrat. Podľa údajov rokoch 1958 až 2017 zmizlo v krajine násilne 82 999 ľudí. Znamená to, že počas 59 rokov tu priemerne každých šesť hodín niekto zmizne. Sú to obyčajní ľudia – roľníci, nevzdelaní mladí chlapci, ktorí sú nútení predčasne dospieť v násilných slumoch, odborári, študenti verejných univerzít či vodcovia domorodcov. Len zriedkavo sa tieto zmiznutia týkajú členov bohatej vládnucej oligarchie a to hlavnou príčinou ľahostajnosti a nečinnosti súdneho systému pri nachádzaní a trestaní vinníkov týchto činov.

© Viviana Peretti | 44-ročná Sandra Cristina Arteaga nesie drevenú urnu. Dúfa, že jedného dňa v nej spočinú pozostatky jej brata Hectora Emilia. Hector mal 30 rokov, keď zmizol zo svojho domu v Medelline v roku 2005. Cristina sa doteraz zúčastnila piatich exhumácií, dúfala, že konečne nájde jeho ostatky. | Zdroj: fotodocument.org
© Viviana Peretti | Okoloidúci sa pozerá na fotografiu nezvestnej osoby počas protestu proti násilným zmiznutiam pred univerzitou v Bogote. | Zdroj: fotodocument.org
Alice Proujansky

Alice Proujansky je dokumentárna fotografka pracujúca na téma týkajúcich sa žien a ich práce: narodenie, práca, materstvo a identita.

Pôrodnícka práca

USA sú jedinou priemyselne vyspelou krajinou s rastúcou úmrtnosťou matiek pri pôrode. Existuje tu hnutie, ktoré poskytuje kultúrne zameranú pôrodnícku starostlivosť v komunitách, ktoré čelia zdravotným problémom rodičiek a sú dôkazy, že fungujú. Alice fotografuje pôrody od roku 2006. Skúma spôsoby akými pôrodná zdravotná starostlivosť spája prístup, výber, históriu, mizogýniu a rasizmus. Mohla vidieť, že výsledky pri pôrodoch nie sú len o osobných skúsenostiach, ale sú dôsledkom komplexnej súhry medicíny a kultúry, ktoré sa prejavujú na ženských telách.

© Alice Proujansky | Em’Mae Alexander rodí v Roots Community Birth Center s podporou jej mamy Tulani Alexander a duly Lakesha Gordon. | Zdroj: fotodocument.org
© Alice Proujansky | 22-ročná Shawnna Jackson-Haynes rodí doma, obklopená mamou, sestrou a sesternicou. | Zdroj: fotodocument.org
Greta Rico

Greta Rico je mexická dokumentaristka. Spracováva témy týkajúce sa rodovej rovnosti, ľudských práv a sociálnych otázok.

Náhradná matka

Greta zdokumentovala príbehy žien “náhradných matiek”. V Mexiku sa podľa OSN stane denne deväť žien obeťou vraždy. Vraždy žien sú tu obrovským problémom, hoci si to vláda nepriznáva. Mnohé z nich sú matkami a po ich smrti treba deťom nájsť nový domov. Podľa údajov Národného ženského inštitútu sa odhaduje, že od decembra 2018 do júna 2019 bolo v sirotincoch 4 275 detí, ktorých matka bola zavraždená.

© Greta Rico | Siomara utešuje svojho synovca Emiliana a neter Nicole počas pohrebu ich matky. V ten deň sa Siomara rozhodla postarať sa o nich a odvtedy ju volajú mamu. | Zdroj: fotodocument.org
© Greta Rico | Rok po pohrebe, žiť spolu je náročné pre túto slobodnú matku, ale čoskoro sa to všetko stane rutinou. | Zdroj: fotodocument.org
Daniela Sala

Daniela Sala je talianska fotografka a novinárka. Ako autorka na voľnej nohe a tvorkyňa videí sa venuje rôznym sociálnym problémom, najmä migrácii a vykorisťovaniu pracovných síl na Blízkom východe a v Taliansku, ako fotografka pracuje na sociálnych projektoch a otázkach identity a „stigmy“.

Počujem vaše ticho

Projekt je intímnym portrétom homosexuálnych aktivistov v regióne MENA na Blízkom východe, ktorí si hľadajú cestu, ako prehovoriť napriek represiám a stigme. Často sú uväznení medzi spoločnosťou, ktorá utláča nekonformných jednotlivcov a predstavami západného sveta, podľa ktorých sú obeťami, ktorých jedinou šancou je dostať sa do zahraničia. Napriek prekážkam si hľadajú cesty, ako prehovoriť, stať sa viditeľnými a tvoriť si vlastné rodiny. Kľúčový je v príbehu boj za zmenu v lokálnych komunitách, ktorý je často prehliadaný.

© Daniela Sala | Andrea a jeho priateľ (obaja transvestiti) pomáhajú priateľom, ktorí chystajú šou tým, že im prinesú parochne. Transvestiti sa zyčajne podporujú a pomáhajú si. Napriek tomu, že ich počet narástol nevýdaným tempom, v Libanone sú stále len malou komunitou. Bejrút, Libanon. | Zdroj: fotodocument.org
© Daniela Sala | Margo, Araz a Naya trávia popoludnie pri mori v Raouche. Všetci traja sú aktivisti v komunitnom centre Helem (arabsky „sen“), ktoré je pre komunitu bezpečným priestorom. Bejrút, Libanon. | Zdroj: fotodocument.org

Zdroj: fotodocument.org

Zdieľaj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *