Príbeh, dej, príhoda. Tri slová, jeden takmer totožný význam, ale mnoho spôsobov, ako ho sprostredkovať. Príbehy sú každodennou súčasťou našich životov a každý z nás ich vníma jedinečne, vysvetľuje si ich po svojom a každý uprednostníme iný spôsoboch interpretácie. A to je na tom úžasné. Majster slova dokáže tak prerozprávať, alebo aj spísať príbeh, že bez jediného obrazu ho „vidíte“ pred očami. Vy ste tí, ktorí dokázali krásne vizuálne vyrozprávať príbeh bez jediného slova. Niektoré výpovede boli výnimočne silné a znejú vo mne od prvého pohľadu na ne. Teším sa veľmi, že ste sa s nami o ne podelili, o všetky. Poďme si vyhodnotiť aprílové kolo súťaže Fotka mesiaca Nikonblogu na tému Príbeh. Úlohou bolo pridať sériu troch až piatich fotografií, ktoré spolu tvoria príbeh.
Popri silných príbehoch, ktoré ma nútia premýšľať ale hlavne cítiť, mám veľmi rád aj tie optimistické a plné farieb, pri ktorých napríklad zatúžim niekam vycestovať. Takým je aj príbeh Andreja Bukovčáka Putovanie Saharou. Zo série na prvý pohľad vidno, že fotografie patria k sebe, ladia farebnosťou aj štýlom. Príbeh začína putovaním, pokračuje dosiahnutím vrchola dún a končí západom slnka. Moderný príbeh skupinky mladých, ktorí si užili výlet. 😉
V púšti som ešte nebol. Andrejove fotografie však hovoria, že by to bol krásny zážitok. Ale hory milujem, ich majestátnosť ma fascinuje a ten pocit bázne z nich (a v nich) ma núti stále sa na ne vracať. Pri príbehu Štefana Condíka som to opäť pocítil, to silné nutkanie vyraziť medzi skalnaté končiare. Štefanova séria Od súmraku do úsvitu II. je zo švajčiarskych Bernských álp. Jeho príbeh začal podvečerom a ráno sa končí. Je to príbeh svetla a tmy. Večerné svetlo ustúpi k vrcholom končiarov, až sa stratí za kopcami. Na nočnú oblohu vystúpia jagavé hviezdy, aby predviedli nádherné nočné predstavenie. Keď sa začne noc míňať, vychádzajúca žiara postupne od vrcholkov po chladnej noci zaodeje celé pohorie. Nádherne “obyčajný” príbeh striedanie dňa a noci.
A odteraz už len čiernobielo. Potlačiť farby a zvoliť iba čiernu a bielu dodá fotografiám drámu, ale aj zjednoduší skladbu obrazu a tak trochu abstrahuje. A nemyslím tým len drámu ako tragický príbeh, ale ako zosilnenie dojmu z fotografií, ktorý môže byť aj radostný a plný energie.
Detské príbehy sú väčšinou plné energie a radosti zo života, z jednoduchých vecí, obyčajných situácií. A najkrajšia je na tom celom ich úprimnosť. Sériu fotografií, ktorú jej autorka Dana Rusňáková nazvala Detstvo na dedine, vnímam presne takto. Je to krásna energická výpoveď bezstarostného obdobia, času stráveného pri spoločnej hre. Fotky majú dynamiku a cítiť z nich neskutočnú “atmošku”. Myslím, že viacerí z nás zatúžili opäť na chvíľu sedieť vo vozíku na dvore obklopení prírodou a veselým smiechom súrodencov a kamarátov.
Som veľmi rád, že svoj príbeh pridala do súťaže aj Marta Vitáriušová. Možno ste čítali rozhovor, ktorý som s ňou len nedávno robil a ak sa nič odvtedy nezmenilo, tak toto je len druhá súťaž, ktorej sa zúčastnila. A ja som veľmi rád. Marta má výnimočné “oko” a veľmi prirodzene fotí svoje deti. Miniséria nádych výdych v skutočnosti trvala iba niekoľko sekúnd a je krásnym obrazom detského sveta a šikovnej maminy, ktorá vie v správnom čase stlačiť spúšť.
S menom Aleša Tvrdého sa mi spájajú farebné ľúbivé fotografie z exotiky, presne tie, za ktoré by sa nehanbil žiaden predajca zájazdov do juhoázijských krajín. Určite by na ne nalákal mnohých turistov. Jeho príbeh je však dnes iný. Nie je zo žiadnej atrakcie, skôr z miesta, ktoré len málokto chce vidieť a veriť, že ľudia môžu pracovať v takýchto podmienkach. Ťažba síry v kráteri Ijen (ostrov Jáva) je každenná realita miestnych chlapov. Dym, výpary, prach, ťažké bremená, donekonečna sa opakujúci vyčerpávajúci pracovný deň. Veľmi dobre vystihnutá a spracovaná séria. Fotiť na takomto mieste muselo byť veľmi intenzívnym zážitkom.
Blížime sa k záveru, na svoje predstavenie čakajú posledné dva VEĽKÉ príbehy, ktoré sa týkajú všetkých nás a asi aj preto vo mne najviac zarezonovali.
Prvým je príbeh Martiny Mlčúchovej. Štyri fotky, ktoré veľavravne odkazujú na veľkú stigmu našej spoločnosti. Príbeh, ktorý toho veľa zmenil. Vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice je obrovská a bolestivá téma, ktorú už spracovali viacerí skvelí fotografi. Tento Martinin príbeh je možno na prvý pohľad iný, ale mne od prvej sekundy bolo jasné, o čo ide. Som presvedčený, že vám ho vysvetľovať nemusím. Nevšedné pohľady, siluety, nápadité kompozície. Každá fotka tu má svoje miesto a opodstatnenie a žiadnu navyše netreba. Skvelá práca Martina, bola jednou z troch sérii, ktoré bojovali o víťazstvo!
Posledný s jednoduchým veľavravným názvom Tato je od Janky Sedlákovej. Nádherná výpoveď dcéry, hlboko osobná a veľavravná. Janku som už kontaktoval, aby som sa dozvedel viac. Je to už 7 rokov, čo jej ocko mal úraz a odvtedy je Janka s ním, stará sa o neho… Janka touto sériou ukázala veľa zo seba a svojich pocitov i odhodlania. Podľa jej slov, je jej tato najúžasnejší a najlepší človek. Už to, že tato bol ochotný sa nechať nafotiť, je úžasné a ona to zvládla naozaj výnimočne. Nevšedné portréty, detail ruky a držadlo nad posteľou, svetlo… Interpretovať môžete hocijako, ale vždy z toho vznikne len silná myšlienka. Taká silná, aký je tento skutočný príbeh. Janka som rád, že práve za túto sériu ti môžem gratulovať k víťazstvu v tomto kole súťaže!
Tento mesiac súťažila necelá stovka fotografií, ale keďže boli súčasťou sérií príbehov, súťažiacich bolo menej. Možno to bolo pre vás viacerých komplikované, vyberať sériu fotografií. Tentokrát ale kvalita predčila kvantitu. Veľmi sa z toho teším a povzbudzujem vás, foťte a deľte sa o svoj pohľad aj ďalej. Mnohí z vás majú veľký potenciál. V máji máte príležitosť pridať fotografie na tému V jarnej prírode. Viac informácii nájdete tu.
