Nadšený fotograf zvierat v divej prírode, parkoch i záhradách, milovník prírody a nikonista Aleš Kouřil. Keď Aleš napísal do Nikonu a jeho fotky sa dostali ku mne, okamžite som si všimol vysokú technickú kvalitu jeho snímok. Aj keď mám radšej fotky zvierat, ktoré zahrňujú viac okolia, prípadne nejaký dej, ktorý ukazuje ich správanie, niet pochýb, že portrétovky či „atlasovky“, ako ich nazývam, má Aleš zvládnuté na jednotku. Keby som tvoril atlas vtákov a potreboval by som detailné fotky, v ktorých možno počítať žilky v oku či perútky na zástavici, vybral by som si Alešove fotky.
Aj fotky ukazujúce okolie, zobrazujúce bionómiu zvierat, aj výtvarné fotky zvierat a aj atlasovky, všetky majú svoje uplatnenie.
A tak som sa opýtal Aleša, aké sú jeho ciele, realizácie, inšpirácie a spôsob fotografovania.
Rozhovor s Alešom Kouřilom
Aleš, prezraď nám, odkedy fotografuješ? Od začiatku bola príroda tvojim hlavným objektom?
Prvú zrkadlovku som si kúpil pred 20 rokmi. Skúmal som, čo digitálna fotografia umožňuje, bral som ju na všetky výlety – do zoo či do prírody. Vtedy to bolo len rekreačné fotenie, ale veľa som sa naučil o technických parametroch, ktoré sú k fotografovaniu nevyhnutné. Až v roku 2019 som sa rozhodol venovať fotografovaniu viac. Bol som vo veku, keď si chlapi kupujú udice, motorky. Ja som si kúpil fototechniku Nikon. Príroda ma vždy priťahovala, mám k nej odmalička vzťah. Hneď od začiatku mi bolo jasné, že chcem fotografovať zvieratká. Dá sa povedať, že som spojil lásku k prírode s mojou prácou grafika a vzniklo z toho fotografovanie prírody.
Takže fotografia nie je to, čím živíš?
Nie, fotografovanie je pre mňa relax v prírode. Pracujem v oblasti reklamy a grafiky, preto mi je technológia spracovania fotky blízka. Pofotím v prírode a potom si s dobrým pocitom sadnem k počítaču s očakávaním, čo sa mi podarilo.
Podľa profilov na sociálnych sieťach vyzerá, že najčastejšie sa tvojimi modelmi stávajú vtáky. Máš k nim nejaký bližší vzťah, alebo prečo sú najobľúbenejším objektom na tvojich fotkách?
Nedá sa povedať, že by som k nim mal špeciálnejší vzťah, len sa s nimi častejšie stretávam. V tunajšej prírode, v lokalitách kde ja fotím, je viac príležitostí fotiť vtáky ako inú zver.
Aká bola tvoja technická cesta k foteniu takýchto detailných záberov? S čím si začínal a k akej technike si nakoniec dospel, kým sa ti začali dariť takéto detailné a ostré zábery drobných spevavcov?
Keď som sa vážnejšie začal zaoberať s fotením prírody, pochopil som, že chcem full frame pre nízku hladinu šumu a vysoký dynamický rozsah. Začínal som s D750, ale veľmi skoro na to som si kúpil D850. Jeho vysoké rozlíšenie 45 Mpx sa ukázalo ako zásadné pre prípadné „predĺženie ohniska“. Mojim prvým základným objektívom bol vtedy Nikkor 200-500 mm f/5,6 s telekonvertorom 1,4x. Od začiatku som bol z tejto kombinácie nadšený. Aktuálne stále fotím s D850 ale častejšie už s objektívom Nikkor AF-S 600mm f/4 s takmer trvale nasadeným telekonvertom Nikon TC 14E III. Fototechnika bola ale len jedným z krokov pri získavaní kvalitných fotografií. Ďalšími sú trpezlivosť a aspoň základné znalosti prírody a množstvo teoretických znalostí.
A určite si to vyžaduje aj prax fotiť s takýmto ťažkým kombom a dostávať z neho konštantne ostré snímky.
Určite áno. Mnohých ľudí prekvapujem tým, že 90% fotografií fotím z ruky. Ale ako som už spomínal, veľmi dôležité sú teoretické znalosti. Musím vedieť, že keď sa vtáčik posadí do protisvetla a chcem vidieť jeho kresbu, musím pridať na expozícii, aby nebol príliš tmavý. Dopredu si môžem vybrať trasu, slnko za chrbtom, ale podmienky sa i tak menia. Treba byť pripravený a vedieť fotiť aj keď sa zmenia svetelné podmienky.
Aký je štýl tvojho fotenia? Používaš kryt a trpezlivo čakáš na záber alebo sa „prechádzaš s objektívom na pleci“? Prikrmuješ zvieratká, aby sa zdržiavali v blízkosti tvojho domova alebo stanovištia?
V otázke sú zhrnuté všetky metódy, ktoré používam. Začínalo sa to prechádzkami, ale postupne sa mení. Teraz už stále častejšie zotrvávam na mieste. Naposledy to bolo šesť hodín na jednom mieste. Čakám, sledujem okolie a snažím sa fotiť to, čo sa deje v okolí. Na prikrmovanie sú vhodné zimné mesiace. Minulá zima sa veľmi nepodarila, bolo často zatiahnuté, dobrého svetla bolo minimum. Ale zase zostava, ktorú používam, sa vie dobre vysporiadať aj so zlým svetlom, a tak aj napriek tomu som urobil veľa dobrých fotografií. Počas leta chodím po lese, sledujem kde sú aké vetvy, čo je v pozadí, v aplikácii sledujem ako dopadá slnko. No a v zime potom na tieto miesta chodím so slnečnicovými semienkami a každý týždeň ich dopĺňam. Prikrmovanie je krásne obdobie. Je to veľmi vďačný zdroj pekných snímok. Po čase si dokonca na mňa vtáčiky zvyknú a pustia ma bližšie.
Ktorý vtáčí druh je pre teba najfotogenickejší?
To je ťažká otázka. Skutočne rád fotím všetky. Nedávno som takúto otázku dostal na sociálnych sieťach a tak som o tom premýšľal a prišiel na to, že tí farební. Keď na fotke sedí rybárik alebo krakľa, fotka je príťažlivejšia ako pri mnohých iných druhoch.
Ale mne sa veľmi páči aj tvoja fotka stehlíka v tráve. Možno aj preto, že to nie je taký opozeraný vtáčik.
Áno, to je z ďalšej lokácie, kde rád fotím. Máme záhradu a ja v nej trávim veľa času. Keď mám v nej naplánovanú celodennú prácu, tak si odbieham občas niečo nafotiť. Stále mám pripravenú nejakú slnečnicu. Ideálne riešenie – dve hodinky pracovať a potom polhodinku fotiť návštevníkov záhrady. Smelo tomu hovorím, že idem do môjho safari.
Ktorý svoj záber si najviac ceníš?
Moje fotenie nie je žiadna dráma, v ktorej by pre dobrý záber išlo o život. Moje objekty sú pokojné. Nemám žiadnu konkrétnu, ktorá by bola najcennejšia. Mám rád fotografie vrabcov, sýkoriek aj rybárika. Medzi najobľúbenejšie patrí fotka zajaca, rybárika, ktorý bol aj veľmi dobre hodnotený na jednom z fotoportálov.
Mne sa páči aj záber rybárika s pavučinou, je netradičný.
Väčšina fotografov hľadá niečo netradičné, ale ja naopak technicky dokonalé a tradičné. Táto fotka je síce zaujímavá, ale trošku zaostáva v technickej kvalite. Bolo zlé svetlo, možno keby tá pavučina bola vo svite slnka, keby sa viac leskla, bola by aj mojou obľúbenou.
Aká je tvoja najväčšia výzva a najväčší sen? Čo si ešte nefotil a chcel by si veľmi zachytiť svojim Nikonom?
Veveričku na chrbte volavky… 😊 Keďže fotím rekreačne, je pre mňa vždy výzvou splniť cieľ a užiť si to. Nerobím si žiadne zásadné plány kam pôjdem ani čo nafotím. Môj plán je ísť a fotiť zvieratká, ktoré stretnem, aj keď sa to dá do určitej miery naplánovať.
Máš nejaké všeobecné ciele, nejakú víziu vo fotke? Chcel by si sa fotkou živiť?
Snažím sa udržať si istotu svojej profesie, ktorú robím už 25 rokov a fotenie mať ako relax a držať ho na uzde. Chcem sa vyhnúť tomu, čo sa stalo počas pandémie fotografom, keď nemali zákazky, nemohli cestovať, robiť workshopy. Nikde svoje fotografie neponúkam, ale pred časom ma oslovili zo združenia pre cestovný ruch, že chcú odprezentovať prírodu strednej Moravy prostredníctvom mojich fotografií. Zakúpili si balík fotografií a tak aj keď sa o to nesnažím, sem tam si moje fotky nájdu aj komerčné uplatnenie.
Investujem do sociálnych sietí, aby som mohol zdieľať fotografie s mojimi fanúšikmi. Aktuálne som začal koketovať s videami na YouTube. Aj práve teraz jedno chystám. Predstavím v ňom lokalitu, v ktorej fotím, ukážem niekoľko fotiek nafotených na mieste. Aj toto je zatiaľ iba koníček.
Premýšľal som už aj nad workshopmi. Mnoho ľudí ma kontaktuje a vypytujú sa ma. Tak som si hovoril, že by som im moje skúsenosti mohol časom dávať iným spôsobom. Ale zároveň chcem, aby to zostalo v rovine „chcem“ a nie „musím“.
Kto ťa inšpiruje? Máš nejaký vzor alebo povzbudenie vo virtuálnom svete?
Nie je nikto konkrétny, kým by som sa inšpiroval. Prechádzam Facebook, YouTube, googlim, aby som videl kto ako fotí, kde sa pohybuje, v akých lokalitách a aký je výsledok. Neustále sa snažím zdokonaľovať sa. Aby bolo pozadie také, aké má byť, aby netrčali zbytočné konáriky. Ale to proces asi u každého fotografa, hľadanie ako posunúť snímku ďalej.
Máš aj fotokamarátov, s ktorými zdieľaš túto vášeň a prípadne s nimi ideš na „fotolov“, alebo najradšej fotíš sám?
Chodím sám. V mojej práci v reklame celé dni komunikujem s ľuďmi. Byť potom pri fotení sám je pre mňa ideálne. Nesmiem ale zabudnúť na môjho psíka, ktorý ma často do lesa „vyženie“. To je môj jediný spoločník.
Neplaší vtáčiky?
Neplaší. Keď idem číhať na zvieratká na hodinu-dve, to by som ju neudržal a to by ju ani nebavilo. Vtedy idem sám. Ale niekedy sa dokáže zabaviť aj sama popri tom, ako fotím. Veľa pekných fotiek vzniklo aj s ňou.
Niekedy sa medzi tvojimi fotkami objaví i plaz či iný detail alebo makro. Používaš aj makroobjektív, alebo si vystačíš s teleobjektívom a následným orezom?
Mám NIKKOR 105 mm Micro. Mám ho, aby som mal kompletnú výbavu, keby náhodou. Vnímam to tak, že makrofotografia je odbor, ktorému by som musel venovať čas na úkor ostatného fotenia. Makroobjektív si ale občas beriem na prechádzky so psíkom a fotím, ak ma niečo zaujme. Tak vznikli mmnohé detailné fotky pri prechádzkach naľahko. 😊
Keď sa bavíme o fotení v rôznom prostredí, porozprávaj mi o fotení v ZOO. Ktorá je tvoja obľúbená? Dá sa v ZOO vyfotiť fotka, ktorá vyzerá ako z divokej prírody? Aké zásady treba pri tom dodržať?
V ZOO fotím minimálne. V blízkosti mám ZOO Lešná Zlín. Páči sa mi, ale mám rád kľud a v ZOO je veľa ľudí. Neužijem si v ZOO ani teleobjektív. Som skôr uzavretý a nerád budím pozornosť veľkým objektívom. Nie je mi to príjemné.
Niekoľkokrát som ale v ZOO bol a dajú sa tu dosiahnuť obrázky ako v divokej prírode. Ale to rovnako platí aj o záhrade, parku. Základom je eliminovať všetko, čo vytvoril človek. V mojich fotkách také predmety nemajú miesto. Ale samozrejme, nie je to žiadna dogma, ktorú presadzujem, ako jedinú správnu, vnímam to ako moju osobnú cestu.
Ako vyzerá tvoj typický fotodeň? Musíš, podobne ako krajinárski fotografi, vstávať pred východom slnka, aby si stihol dobré svetlo, alebo to nie je až také kľúčové?
Rozhodne je. Vstávam ešte pred východom. Keď idem na zvieratká číhať, som na mieste skôr ako zasvietia prvé lúče slnka. Kľudne aj hodinu. Prechádzam sa okolo rybníka a sledujem, čo sa kde deje, čo môžem očakávať. Hodinu, maximálne dve po tom, čo vyjú prvé lúče sa odohrá to najlepšie fotenie. Potom je to už boj s fyzikou. Asi môj najväčší nepriateľ je tepelné vlnenie. Problém mám na jar, keď je chladná zem, slniečko zohreje ovzdušie a ja neviem fotiť na vzdialenosť 15 metrov v kvalite, akú chcem mať.
Fotím teda hlavne ráno, ale zostávam aj dlhšie, keď je už slnko vyššie a tiene sú ostrejšie. V postprodukcii sa dajú fotky pekne doladiť.
Ako upravuješ svoje fotografie, aby boli kontrastné, farebné a bez šumu, aj keď ich fotíš pri vysokých citlivostiach ISO?
S nikým by som nepolemizoval tak, ako s človekom, ktorý by mi tvrdil, že fotografie sa nemajú upravovať. Samozrejme, má to svoje hranice. Musí sa to držať v určitých hraniciach a úpravami fotka iba dolaďovať. Nechcem postprocesom zachraňovať chyby v teréne. Najdôležitejšie je, aby fotka išla do RAWu v solídnej kvalite, aby nebolo potrebných veľa úprav.
Používam Adobe programy. Lightroom ako katalóg a Photoshop. Z pluginov DxO produkty, v nich sa dá veľmi citlivo doladiť teplota snímok, inteligentný spôsob maskovania mi umožní zachovať pôvodnú teplotu objektu a prispôsobiť okolie, aby bolo teplejšie. DxO PureRAW priradí profil danej fotozostavy, odstráni šum, ale len do určitej miery, a doostrí. Niekedy mi však fotografie príliš preostrí, nie je tu totiž možnosť úpravy parametrov, neviem jednoducho vypnúť doostrenie fotografie.
Inokedy zvolím iný postup. V Lightroome urobím základné úpravy, vytiahnem tiene, stiahnem prepaly, mierne doladím a prejdem do Photoshopu. Tu prípadne použijem plugin Topaz na odstránenie šumu, alebo otvorím DxO Nik Collection a spravím mierne farebné úpravy. Je toho veľa, bolo by to na samostatný článok a možno aj celú knižku.
Aleš, ďakujem ti za odpovede a prajem veľa zdaru do ďalšieho fotografovania.
Galéria fotografií Aleša Kouřila
