Meno Aleš Tvrdý mi už nejaký čas nie je neznáme. Aleš je cestovateľ, fotograf, blogger a v januári vyhral prvé tohtoročné kolo súťaže Fotka mesiaca Nikonblogu. Jeho blog, ako píše, je určený všetkým, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj život a objaviť čaro našej krásnej planéty. Radí ľuďom, ako cestovať kamkoľvek na svete a ušetriť na nákladoch. On sám už precestoval veľkú čas sveta a momentálne je dlhodobejšie na Taiwane.
Aleš má určite mnoho cestovateľských zážitkov a určite sa mu neraz podarilo využiť zaujímavé prostredie a dobré svetelné podmienky, aby nafotil dobré fotografia. Jednou z nich je určite aj Čakanie na svetlo, snímka, ktorá ma v januárovom kole našej fotosúťaže na tému čiernobiela fotografia oslovila najviac. S Alešom som sa skontaktoval, aby som mu pogratuloval a poprosil ho o pár slov, aby nám prezradil ako a kde fotografia vznikla.
Čakanie na svetlo – víťazná snímka januárového kola súťaže Fotka mesiaca Nikonblogu.
Foto: Aleš Tvrdý
Goa Jomblang
Jáva, Indonézia
Fotka vznikla v jaskyni na ostrove Jáva v Indonézii. Toto miesto som si vytipoval už dávnejšie. Či sa mi ale tento môj plán podarí premeniť na realitu, bolo do poslednej chvíle otázne. Zostup do jaskyne je potrebné si dopredu zarezervovať na presný dátum. Za deň sa do nej zostupuje len raz a počet osôb je obmedzený na niekoľko desiatok. Preto bez rezervácie nie je isté, ako to s jej návštevou dopadne, či sa do jaskyne vôbec dostanete. No a posledné slovo má vždy príroda.
Foto: Aleš Tvrdý
Pre jaskyňu je typický svetelný úkaz, ktorý radi využívajú fotografi na ozvláštnenie svoji snímok. Je však možné ho sledovať len v presný čas a za ideálnych poveternostných podmienok, ak je dopoludnia jasná obloha.
Nerezervoval som si svoje miesto na vstup vopred, ale s pozitívnou mysľou som sa vybral skúsiť to i tak ☺. Cestou som sledoval počasie a v mysli zaháňal oblaky, ktoré sa mi kopili nad hlavou. Jaskyňa sa nachádza v prírode a na mape nie je značená. Mal som šťastie. Zúfalstvo z hľadania, ktoré sa mi zračilo z tváre, neuniklo miestnemu chlapíkovi. Naznačil mi, aby som ho nasledoval. Asi po 20 minútovej jazde motorkou cez les bez akejkoľvek cesty, som konečne dorazil do cieľa. Šťastie sa na mňa opäť usmialo, na vstup do jaskyne bolo pre mňa ešte voľné miesto.
Už samotný zostup do jaskyne je zážitkom. Do krátera s priemerom asi 40 metrov a hĺbkou asi 60 metrov turistov na lanách spustia asi 15 ročný chlapci, ktorí si takto privyrábajú na živobytie.
Foto: Aleš Tvrdý
Po zhruba pol hodine kráčania tmou, ktorú pretínali len svetelné kužele žiariace z čeloviek návštevníkov, sme prišli na najfotogenickejšie miesto jaskyne. Svetelný efekt zo slnečných lúčov vnikajúcich do podzemia v tej chvíli nebol viditeľný. Dalo sa predpokladať, že hore je stále zamračené. V jaskyni bol len slabý svetelný opar. Bol síce zaujímavý, ale nebolo to to, pre čo som sem prišiel, túžil vidieť a zažiť. Zatiaľ čo ostatní členovia našej skupiny využívali čas a tento priestor na spomienkové selfie snímky a snažili sa zachytiť jaskyňu v opare, ja som hľadal miesto vhodné na fotografovanie.
Foto: Aleš Tvrdý
Chcel som zachytiť veľkosť tohto podzemného sveta a zároveň silu prirodzeného svetla prenikajúceho do tmavej jaskyne. Prechádzajúci a fotiaci sa ľudia na “scéne” tvorili dokonalý komparz pre môj vznikajúci záber. Po niekoľkých desiatkach minút sa to napokon podarilo. Obloha sa vyjasnila, a tak sme si mohli svetelné divadlo v jaskyni naozaj užiť. A ľudia v popredí taktiež svoju úlohu splnili na jednotku. Úkaz pretrval v podzemí dosť dlhý čas na to, aby sa mi podarilo urobiť viacero fotiek, z ktorých mám doteraz radosť.
Foto: Aleš Tvrdý
