Naše tretie kolo súťaže Fotka Nikonblogu SK venované fotodenníku už skončilo, no téma osobného obrazového denníka je stále viac aktuálna. Dnes takmer všetci fotia všetko a zdieľajú svoje životy na sociálnych sieťach. Mohli by sme povedať, že ide o akýsi typ fotodenníka, no má to svoj háčik či skôr hák. Chýba v ňom úprimnosť, realita. Väčšinou sa snažíme pred ostatnými ukázať, aký krásny život máme, ako dobre vyzeráme a ako sa nám darí. Až to nakoniec končí estrádou alebo reality show. Nášmu ozajstnému denníku by nemala chýbať úprimnosť. Začína tým, že sme úprimní sami pred sebou. Alžbeta Jungrová nám toto v rozhovore s mojim českým kolegom a kamarátom Petrom Lindnerom hovorí veľmi trefne a priamo. Ruku na srdce, koho sa to netýka???
Aj preto som sa rozhodol, že vám časť rozhovoru Petra a Alžbety sprostredkujem na našom blogu. Otázky kladie Petr, odpovedá Alžbeta.
Pred časom skúšal projekt Week of Life, čo je akási forma online fotodenníka. Urobiť deväť fotografií denne, čo je súčasťou projektu, mi fakt dalo zabrať a musím sa priznať, že som vydržal iba jeden týždeň.
Ja som si niečo podobné sama pre seba urobila minulý rok, ale fotografovala som jednu snímku denne 365 dní v roku. To bolo po pandémii, keď som si povedala, že musím mať nejakú disciplínu, keďže sme počas covidu doma zleniveli. Prvých pár mesiacov to bolo pomerne jednoduché, ale na piaty či šiesty mesiac má človek pocit, že vyfotil všetko a začne sa ľahko bičovať, aby robil viac.
A to sa robí ako?
Je treba začať robiť viac vecí. Ísť napríklad von, aj keď sa mi moc nechce, znovu začať s niečim, na čo som sa pred rokmi vykašlala. Ono to prinúti človeka byť aktívnejším. Ja som chcela, aby každá fotka bola nejakým spôsobom nosná či dôležitá, aby som nefotila každý deň kytičku na okne. Takže ma to vrátilo do nejakého rytmu a pracovnej morálky.
Vďaka fotkám do fotodenníka si teda získala disciplínu, sebaovládanie?
Skôr znovu získala. Veď vieme, ako to bolo počas lockdownu. Všetci sme nejakým spôsobom zleniveli, naučili sa pozerať seriály, k ničomu sme sa nenútili… Takže pre mňa bol fotodenník určite takým „znovunakopnutím“.
O vás sa ale vie, že si fotodenník vediete omnoho dlhšie.
Mám to vlastne od detstva. Moje fotenie začalo tak, že som ako dieťa používala foťák namiesto zápisníka / denníka. Fotka je len iný druh denníkového záznamu a pre mňa je primárnym spôsobom vedenia denníka. Uchovávam si pomocou nej veci, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotknú, alebo ma zaujmú alebo ovplyvnia.
Tomu rozumiem. Do akej miery je to potom intímne, súkromné a do akej miery sa dá taký denník robiť tak, aby sa potom dal zverejniť?
V rámci fotenia to nerozlišujem. Fotodenník je v prvom rade moja záležitosť. Otázka je potom, čo z toho som ochotná prezentovať na verejnosti a čo si nechám sama pre seba. Väčšina ľudí, ktorí si denník píšu, to nerobia preto, aby ho niekto čítal. Píšu si ho pre seba a rovnako ja si fotím denník pre seba.
Naše aktuálne súťažné kolo Fotky Nikonblogu ale predpokladá zverejnenie fotodenníka.
Účastníci ale nemusia zverejniť všetky fotografie. Je na každom, čo pustí vonku a čo si nechá pre seba.
Poďme k praktickému fotografovaniu denníka. Povedzme, že normálny človek ráno vstane, ide do práve, pracuje, vracia sa domoc a potom napríklad trávi čas s rodinou… Chcem tým povedať, že život môže byť trochu monotónny a potom je ťažko zhotovovať zaujímavé fotografie.
Život nie je taký jednotvárny. Väčšinou nevnímame veci, ktoré vidíme každý deň. Berieme ich automaticky a v podstate ich „nevidíme“. Ale keď sa zastavíme a pozrieme sa okolo seba akoby cudzími očami, zrazu uvidíme, čo všetko pred nami bolo ukryté napriek tomu, že sme to mali tisíckrát pred očami. Ja vždy hovorím, že nevnímam, ako je Praha nádherná, kým nejdem na mesiac niekam do Uzbekistanu. Potom sa vrátim, chodím po Prahe a všetkým volám a hovorí,, aké je to tu nádherné. Potrebujeme sa naučiť znova vidieť. Všetci máme v živote množstvo malých krásnych vecí. Keď by som mala dať len jednu radu, bolo by to zamerať sa na drobné radosti života.
Je mi jasné, že otrepaná klasika typu ranný hrnček s kávou to nebude. Z vašich slov cítim, že fotodenník by mal u autora prebudiť kreativitu. Rozumiem tomu dobre?
Určite!
Dobre, to by sme mali o fotení. Účastníci súťaže mali limit 7 – 10 fotografií a ja si myslím, že vytvoriť dobrú sériu fotografií je omnoho ťažšie, ako ich celé desiatky či stovky nafotiť.
Ja to hovorím stále, vytvoriť z fotografií niečo, čo je pozerateľné a zmysluplné pre diváka, je ta najťažšia práca z toho všetkého.
Trochu si hovorím, že klasický fotodenník dnes nahrádzajú sociálne siete. Čo si o tom myslíte?
Viac-menej áno, i keď bohužiaľ bez akejkoľvek editácie. Skôr by som povedala, že je to taká reality show. Väčšinou to nezmyselne preháňame, snažíme sa vyzerať lepšie, aby všetci videli, aký krásny život máme. Fotodenník by mal byť estetickejší a vizuálnejší.
Inými slovami fotodenník by mal byť úprimný hlavne voči sebe samému…
Presne tak. Ak to mám mať zmysel, bez úprimnosti to nejde. Ak to má byť ozajstný osobný fotodenník.
Ešte raz ďakujem za príjemný rozhovor Alžbeta!
