Dušan Majerník

Člen Slovenskej asociácie fotografov prírody (SAFP) a čestný člen Fotoklubu PAF 5,6 Prešov

Významné úspechy :
Slovenská asociácia fotografov prírody – fotograf roka 2014 – 3. miesto
Medzinárodna sútaž  – Poľovnícka fotografia roka 2014 – 1. miesto
Medzinárodna súťaž  – Ekofotografia 2015 – 1.miesto
Medzinárodná súťaž fotoklubov  – TAMAPO 2015  – 6. najlepšia fotografia

Publikácie :
Ocenená knižná publikácia Wildlife
Knižná publikácia Atlas druhov európskeho významu Natura 2000
Detská knižná publikácia Život v lese
Národná banka Slovenska – infoleták k pamätnej minci NP Veľká Fatra
Letáky, informačné tabule, brožúrky
fotografie, titulné fotografie , reportážne fotografie v časopise Lovu zdar
fotografie, titulné fotografie , články v časopise Poľovníctvo a rybárstvo

Interview

Dušan, ako si sa dostal k fotografovaniu prírody? Prečo práve divoko žijúce zvieratá a príroda sú výhradným objektom v tvojich fotografiách?

K fotografovaniu prírody som sa dostal akosi prirodzene. Už od mala sa mi zvieratá veľmi páčili a boli predmetom môjho záujmu. S rodičmi si sme chodili často do lesa, čím sa moja prirodzená láska k prírode ešte utužovala. Divé zvieratá preto, lebo sú ťažko dosiahnuteľné, hlavne ich život, ktorý je často skrytý pred našimi očami. Vždy ma veľmi lákala možnosť a túžba sa k nim dostať čo najbližšie. Vyšším stupňom pre mňa bolo ich bezprostredné pozorovanie z blízka, poznávanie ich života, vzťahov, komunikácia medzi matkou a mláďatkom. To všetko spôsobuje vo mne rešpekt, zimomriavky a častokrát aj bázeň. Preto divé zvieratá. 🙂

Drvivá väčšina tvojich fotografií bola vyfotená na Slovensku. Fotografuješ hlavne našu faunu a flóru, alebo za fotografiami prírody cestuješ aj za hranice?

Áno je to tak, sú to fotografie nasnímané hlavne na Slovensku. Myslím si, že v našej unikátnej prírode mám ešte čo fotiť, ale vždy som rád keď mám nejakú možnosť aj vycestovať. Takýchto výprav mám zatiaľ málo. Mal som možnosť byť v Keni a bol som fotografovať orliaky v Poľsku. V Afrike to bolo na začiatku, keď som začínal fotiť. Veľa vecí by teraz už bolo inak a určite by som využil takúto jedinečnú možnosť viac. Snáď ešte bude príležitosť sa tam vrátiť. Expedície do zahraničia sú aj otázkou financií. 🙂

Všimol som si, že máš na svojom konte autorské výstavy, si spoluautorom ocenenej knihy Wildlife a každú chvíľu Ti otlačia nejakú fotografiu v známych magazínoch venujúcich sa poľovníctvu či prírode. Živí ťa fotografia, alebo máš iné zamestnanie?

Mal som 2 autorské výstavy, poslednú pred 3 rokmi (pri tomto konštatovaní ma napadlo, že je pomaly čas na ďalšiu :)). Tá posledná bola v Krajskej Šarišskej galérií v Prešove a myslím, že bola veľmi vydarená. Pri každej fotografii bol príbeh ako vznikla, čo jej vyhotovenie sprevádzalo, alebo akým smerom sa uberal život daného jedinca. Ľudí to viac vtiahne do fotografie. Prípadné publikácie v knihách či časopisoch sú pre mňa len doplnkom, momentálne som zamestnaný, pracujem v IT sfére ako obchodník.

Chcel by si sa živiť výlučne fotografiou?

Verím, a je to mojím snom, že raz príde ten deň. Bolo by to nádherné spojenie krásneho koníčka a práce zároveň.

Čo je vo fotografii tvojou srdcovou záležitosťou? Za čím vyrazíš najradšej a fotenie čoho si najviac vychutnáš?

Logo mojej stránky odpovedá na túto otázku. 🙂 Mám v ňom totiž kamzíka. Stal sa mojou srdcovkou, chodím za ním často, pozorujem, fotím. Veľa rokov, veľmi veľa kilometrov a výškových metrov. Krásne aj ťažké počasie hôr, náročný terén. Kamzík je iný v každom ročnom období, prostredie je vždy iné, život vysoko v horách sa rýchlo mení. To všetko sa spája s našim endemitom kamzíkom vrchovským tatranským.

Aký záber je pre teba výzvou? Čo si už videl zachytené tak, že si si povedal: „Toto by som chcel vyfotiť ja!“

Je to dobrá otázka. 🙂 Núti ma, predstavovať si moje nezrealizované túžby. Veľkou výzvou je pre mňa urobiť fotografiu rysa. Rysa, ako prirodzeného predátora aj kamzíka. Takýto medzidruhový stret pred objektívom by bol asi vyvrcholením môjho fotografovania. Samozrejme sú aj iné ako tetrov holniak, za ktorým som viackrát neúspešne vyrazil, a aj keď už bol v hľadáčiku, fotografia nevznikla. Alebo vlk , ktorého mám zatiaľ zachyteného len dokumentačne. Dobrá fotografia pre mňa už musí zachytávať niečo viac ako len samotný objekt. Aj keď, aj pekné, kalendárové, technicky dokonalé fotky, veľmi potešia, dokonalá fotografia v mojom obore si už vyžaduje podstatne viac.

Je o tebe známe, že zásadne fotografuješ zvieratá v divej prírode. Odmietaš fotenia aj oborách, kde je to podstatne jednoduchšie. Prečo?

Hm, asi preto, lebo to vo mne zbúralo všetky ideály wildlife fotografie. Keď som bol chlapec a videl som fotku vlka na titulke nejakého časopisu, predstavoval som si aké náročné to muselo byť urobiť takýto záber. Začleniť sa do prírody a úplné sa stotožniť s prostredím, aby tak bystré zviera, s takými zmyslami ako má vlk prišlo pred objektív. Neskôr som zistil, že veľmi veľa takýchto fotiek vzniká v Bavorskom lese, oborách a so zvieratami v ľudskej starostlivosti. Pred slovom wildlife mám rešpekt, na niečo poukazuje a fotenie v samotnej divočine by malo evokovať zimomriavky. Žiaľ mnohokrát to tak nie je. Neodsudzujem však takéto fotografie, ani ich autorov, rozumiem, že veľakrát je to oveľa účelnejšie a efektívnejšie. V mojej galérii však budú vždy fotky z voľnej prírody.

Čo sa ti fotilo najťažšie a prečo?

Máloktorá fotografia vo voľnej prírode vzniká ľahko. Sú však naozaj niektoré, ktoré vznikajú s veľkou námahou, v dlhom časovom horizonte, alebo dokonca na hrane riskovania. Pre mňa bola veľmi náročná napríklad fotografia omrznutého kamzíka. Vedel som, že takúto fotografiu by som chcel urobiť a tiež som vedel že je to podmienené extrémnym počasím. Na to aby vznikla fotka s námrazou na teplokrvnom živočíchovi, bol potrebný silný vietor s mrznúcim snehom. K tomu ešte exponovaný terén, veľká námaha výstupu s technikou a brodenie. Keď som vyšiel hore na hrebeň bol vietor nad 100km/hod., viditeľnosť na pár metrov a takmer neschopnosť sa vôbec pohybovať. Bolo to ťažké, nemal som sily ani vyberať von fotoaparát a rozhodol som sa pre návrat. Cestou dole som zahliadol pod skalou na celkom dobrom mieste schovanú kamzicu, ktorá už s veľkou pravdepodobnosťou chránila nielen seba ale aj život v brušku. Bola navyše omrznutá , a tak po krátkom odviatí hustej hmly vznikla „ťažká“ fotografia.

V prírode v stretoch so zvieratami nastávajú aj kolízne či inak výnimočné situácie. Zažil si už niečo, na čo určite nezabudneš?

Takýchto príbehov by bolo viacej. 🙂 Určite nezabudnem na už spomenutú kamzicu v ťažkom počasí, alebo na medvedicu, ktorá zareagovala úplne inak ako som predpokladal. Mala dve odrastené mláďatá z predošlého roka. Tie som pozoroval a fotil. Mal som však zlý vietor a mladé odbehli, pozorovali opačne oni mňa. Medvedicu som počul prichádzať po žľabe smerom k nim a čakal som kedy príde na môj vietor a bude nasledovať príklad svojich detí a pôjde za nimi. Keď dorazila a narazila na môj pach namiesto odchodu po mne vyštartovala. Vtedy nás delilo asi 35-40 metrov a jej pár skokov túto vzdialenosť veľmi rýchlo zredukovalo. Ja som bol za rozloženým statívom, nepripravený na túto situáciu, tak som najrýchlejšie ako vedel dal zostavu na plece a utekal ako sa dalo. Naozaj ako sa dalo. Asi po minúte som spadol a rýchlo otočil. Našťastie medvedica sa len po mne obzerala a nechala ma tak. Medveď beží rýchlejšie ako kôň, takže ak by chcela určíte by ma dobehla.

Podobne s medveďom som prišiel do blízkeho kontaktu, keď som sám ešte za tmy kráčal dolinou a vyšiel som spoza horizontu. Predo mnou bol maco, ktorý sa venoval rozbíjaniu pňa a vyberaniu mravcov. Bol veľmi zaujatý, takže si ani nevšimol, že sa zrazu asi 10m pred ním vynoril človek. Bolo to naozaj veľmi blízko. Opatrne som cúval, maca obišiel a pozoroval ho z bezpečnej vzdialenosti. Maco po zmene vetra zacítil ľudský pach, zľakol sa a rozbehol sa na útek. Nevýhodou bolo že presne mojím smerom, tak som sa akurát zmohol na písknutie, maco sa postavil, obzrel si ma a pobral sa rýchlo preč. V pamäti mi určite navždy zostane aj vzácne a nečakané stretnutie s hlucháňom a strach aby som takúto neopakovateľnú príležitosť nepremárnil.

Čo by mal vedieť a dodržiavať fotograf divých zvierat?

V prvom rade by mal mať prirodzenú úctu k prírode a životu v nej. Pristupujeme tam ako hostia, tak by sme sa mali aj správať. Najdôležitejšie je fotografovaný objekt neohroziť a vytvoriť akýsi súlad medzi fotografom a fotografovaným objektom. Všeobecné bytie subjektu a jeho život je oveľa dôležitejšie ako samotná fotografia. Samozrejme čo najviac poznatkov zvieratách, vtákoch a samotnom prostredí, zvieratá neruší, neplaší a navyše napomáha k dobrej fotografii.

Akú techniku používaš a na čo?

Používam digitálnu zrkadlovku Nikon a tejto značke som verný od úplného začiatku môjho fotografovania a éry príchodu digitálnej fotografie. Aktuálne fotím s full frame telom Nikon D810. Čo sa týka objektívov, používam Nikon 300mm f2,8 VRII. Je to špičkové svetelné, veľmi rýchle sklo. Toto ohnisko je na veľké cicavce často postačujúce, ak nie tak veľké a kvalitne rozlíšenie tela a objektívu zároveň umožní urobiť aj nejaký výrez. Na vtáky používam zvyčajne tento objektív v spojení s Nikon 2X konvertorom.

Začal si v poslednom čase aj s písaním pre známy slovenský fotoportál FOTOma. Aké máš plány do budúcnosti? Čo tak vydať knihu o fotení našej divej prírody?

Písanie pre tento fotoportál je pre mňa cťou, referenciou a radosťou podeliť sa s mojimi získanými poznatkami s ostatnými. Vyzerá, že články sa páčia a som rád že ľudia na nich reagujú. Je to pre mňa zodpovednosťou a záväzkom písať kvalitne. O knihe som nikdy nerozmýšľal, až mi to po jednej konferencii, kde som mal prednášku asi pred 200 členným publikom navrhla jedna moja dobrá kamarátka. Bol to zaujímavý podnet a možno sa to raz stane skutočnosťou. Si druhý s touto pripomienkou :), tak možno začnem nad tým rozmýšľať. Priznám sa však, že vôbec netuším, čo by to obnášalo. Musím mať však viac skúseností, poznatkov a s tým aj spojených zážitkov.

Je známe, že fanatici (v dobrom zmysle) ako ty za dobrou fotografiou odšliapu tisícky kilometrov a strávia dlhé dni i noci prírode. Časté naozaj ranné vstávanie a neskoré návraty domov… Ako to zvláda manželka a deti? 🙂

Mám úžasnú rodinu, veľmi chápavú manželku, ktorá ma veľmi podporuje. Som jej za to vďačný, lebo to naozaj obnáša čas strávený mimo domova. Niekedy je to tak, že ak idem len niekde blízko okolo domu v lete, odchádzam keď ešte spia a prichádzam ráno keď ešte spia a ani netušia že som bol na 3 hodinky v rannom lese. 🙂 Tento rok bol pre našu rodinu a hlavne staršiu dcérku výnimočný v tom, že som ju prvý krát zobral hore na hrebeň. Je to o takom obojstrannom plnení snov. Asi je snov každého otca, že bude učiť svoje deti svojim koníčkom a tešiť sa z toho, keď ich to zaujíma a zlepšujú sa v tom. Od mala sa snažím učiť deti láske k všetkému živému, rozprávať im o lese, o zvieratkách, čo tam žijú a o vzťahoch, ktoré v prírode fungujú. Zaujímalo ich to, tešil som sa z toho. Aj ona videla moju lásku k horám, lesu a tak raz muselo zaznieť, “ tatik chcem ísť s tebou fotiť „. Pre mňa obrovská radosť a túžba odovzdávať to čo ma zaujíma ďalej. Pamätám ako sme prvý krát išli asi v piatich rokoch do krytu po tme, len nad dedinu a mala z toho obrovský zážitok a vydržala v kryte 2 hodiny. Ale ona chcela ísť hore… Vidieť toľko ospevované a ockom fotené kamzíky, pozorovať ich. Stále som jej hovoril, že musí trénovať, mať silné nožičky, odhodlanie prekonať aj samu seba. Toto počúvala 2 roky, ale bola vytrvalá. A tak som túto jeseň usúdil, že nastal čas. Na výpravu sme sa pripravovali. Vyrazili sme a musím povedať, že jej to išlo, počúvala, čo jej hovorím bola vytrvalá. Ale nebola to prechádzka na akú bola zvyknutá. Tak prišla prvá prestávka, neskôr kríza a slová ja už nejdem ďalej, nevládzem. Zvládli sme motiváciu a po necelých 3 hodinách sme boli na hrebeni. Bol som veľmi hrdý a pyšný na svoju dcéru. Mňa čakalo splniť jej túžbu po kamzíkoch. Po 1,5 hodine neúspechu niečo nájsť sa nakoniec predsa len zadarilo a postupne sme sa dostali blízko a mohli spolu vychutnávať pokojný život kamzičej čriedy. Zdarne sme zišli aj dole a rozprávali sa o zážitkoch a Elkiných prvých fotkách. Splnila sa jej túžba a sen a rovnako aj sen otcovi, ktorý videl radosť dieťaťa a aj radosť z toho, že možno raz bude lepšia fotografka divokej prírody ako jej otec.

S čím by si sa chcel ešte podeliť s našimi čitateľmi?

Wildlife fotografia je výnimočná vo svojej podstate a možnosti zažiť, vidieť a odfotiť niečo výnimočné, neočakávané a vždy nové. Preto ma fascinuje a zároveň ťahá do nových výziev.

Ďakujem Ti za rozhovor a prajem Ti veľa krásnych chvíľ prežitých v prírode ale aj doma. 🙂

Ďakujem 🙂