Fotografia je pre mňa viac nástroj ako cieľ. Tomáš Halász

Už dlho som plánoval rozhovor s Tomášom Halászom. Konečne to vyšlo a my sme sa stretli. Tomáš si našiel čas, aj keď bol len niekoľko dní čerstvým ženáčom.

Poznal som ho ako výborného fotografa, fotoreportéra, ktorý mi utkvel v pamäti svojím dokumentárnym projektom Cesta do paláca, v ktorom fotografoval cestu Andreja Kisku do prezidentského úradu. Pri našom stretnutí som sa o ňom dozvedel, že je silne sociálne zmýšľajúci človek, ktorý intenzívne vníma nespravodlivosť a nerovnomerné rozdelenie príležitostí a silnú územnú polaritu. Má veľa osobných skúseností zo stretnutí s ľuďmi s rôznymi sociálnymi statusmi, od prezidentov po Rómov v osadách. Fotí ľudí v drahých oblekoch, aj tých, čo si nemajú čo prezliecť.

Fotením si zarába na živobytie a fotí už od detstva. Fotí preto, aby jeho fotky pomáhali. Momentálne je fotografom na voľnej nohe a okrem komerčnej práce je ako fotograf za viacerými kampaňami mimovládnych organizácií, ktoré pomáhajú ľuďom na okraji spoločnosti na Slovensku aj v zahraničí. Tomáš Halász je Nikon ambasádor.

Tomáš kedy to začalo?

Môj záujem o fotku začal, keď som mal tak 12 – 13 rokov. Už vtedy som sa zaujímal o spoločnosť, ľudí okolo, udalosti, politiku, svet a chcel som to všetko zaznamenávať, lebo mám zlú pamäť. 😊 Skúšal som kresliť, ale to mi naozaj nešlo. Potom som dostal kompakt na film. Fotenie mi tiež zo začiatku nešlo, ale bavilo ma. Neskôr som si požičal zrkadlovku, a nepomohlo to, i tak som fotil stále zle. Nemal som žiadneho učiteľa, ale páčil sa mi celý proces okolo fotky. V štrnástich ma mama zapísala na fotokrúžok, vtedy som si vyvolal prvú fotku. Odvtedy som si začal všetko fotiť a vytvárať spomienky.

Už ako mladého chalana ťa zaujímala politika?

Od 12 rokov som každý deň čítal noviny. Zaujímalo ma, čo sa deje v spoločnosti. Práve bolo obdobie mečiarizmu. Bola to akčná polarizujúca doba a vnímal som to aj v tom veku. Prirodzene som skúmal autority. Pre mňa nebol policajt alebo premiér automaticky pozitívna ani negatívna osoba, autoritu si u mňa museli vydobyť.

Vedel som, že chcem pracovať v novinách, robiť fotoreportéra, zaznamenávať všetky udalosti, ktoré sa diali. Závidel som tým veľkým chlapom s veľkými foťákmi, čo stáli vpredu na protimečiarovských demonštráciách, kým ja som bol pritlačený niekde vzadu. Na strednú školu som išiel študovať fotografiu, nič iné som nechcel. V piatok som zmaturoval a v pondelok som začal robiť.

Kde si začínal?

Úplne prvá práca bola v Prolaike, asi mesiac som tam pracoval v minilabe, krátko na to som niekoľko mesiacov pracoval vo Večerníku. Hneď prvý deň som sa dostal na exkurziu do Bratislavských vodární. Skončil som v kanalizácii v smrade a hovoril som si: „Toto je super, toto ma baví, vidím to, čo iní ľudia nevidia.“ 😊 Potom vo Večerníku prepúšťali a skončil som ako nezamestnaný. Práve vtedy odišiel kamarát pracovať do Anglicka a tak som vycestoval s ním, že si zarobím na prvý digitál. Z niekoľkých mesiacov boli dva roky.

Kde si získaval prvé skúsenosti ako reportážny fotograf?

Už počas strednej školy som chodil na medzinárodné demonštrácie, ťahalo ma to k akčnej alebo koncertnej fotografii. Chcel som fotiť tam, kde sa niečo dialo.

Bol si študent a na vlastné náklady si cestoval na demonštrácie?

Aj som si blicol a išiel som na tri dni do Prahy. Problémom bolo ale skôr to, že fotenie na film bolo drahé. Nepochádzam z bohatej rodiny a z vreckového mi vychádzal tak jeden film na mesiac a ďalší mesiac som si ho mohol vyvolať. Preto aj celé učenie bolo spomalené. Niečo som nafotil a po mesiaci, keď som film vyvolal, dávno som zabudol, aké som mal pri fotení nastavenia. Aj keď som si čiernobiele fotky vyvolával sám, nebolo to lacné. Väčšina fotiek skončila na negatíve alebo ako kontakty, nemohol som každú fotku zväčšovať na 10×15. V tomto to dnes majú mladí začínajúci fotografi jednoduchšie, môžu sa rýchlejšie učiť. Sú omnoho ďalej, ako som ja bol po piatich rokoch fotenia.

Klimatická zmena, Vietnam Foto: Tomáš Halász

Moderná technika do žurnalistickej fotky ale prináša aj negatíva, myslím teraz na manipuláciu s obsahom fotky.

To je pravda, vtedy bolo manipulovanie omnoho ťažšie.

Negatív alebo diapozitív mohli byť dôkazom, digitálna fotka už nie je.

Okrem toho predtým, aby si bol fotoreportérom, musel si byť zamestnaný v médiu, musel si si prácu vybojovať a riskoval si reputáciu. Dnes sa dostane do médií viac fotiek od bežných ľudí a rôznych freelancerov, ktorí nemusia pracovať podľa etických štandardov ako novinári. Dnešná generácia 20-ročných zo západu sa za našetrené peniaze vyberie fotiť vojnu do Sýrie. Nemajú žiadne tréningy, zaužívanú etiku. Stačí, ak povedia, že nefotia realitu, ale svoj umelecký pohľad na vojnu.

Hm, vidím, že často tieto fotky skončia bez kontextu na internete a dokážu ovplyvňovať verejnú mienku. Ako vnímaš to, že dnes má vo vrecku takmer každý mobil s celkom dobrým foťákom? Je to problém kvalitného fotožurnalizmu? Redakcie a agentúry stále menej vysielajú svojich fotografov do vojnových oblastí, pretože ich nafotia miestni fotografi, čo na jednej strane chápem, no na druhej vidím veľké riziko, že keď konflikt fotí miestny, hrozí tam riziko neobjektívnosti a manipulácie.

To, že ľudia majú možnosť ľahšie fotiť, je dobré, Vďaka tomu môžu fotiť aj ľudia, ktorí menej zarábajú. Predtým to bola elitná záležitosť, drahá bola technika a samozrejme aj cestovanie. Bežného fotoreportéra predstavoval biely muž zo západných krajín. A čím viac sa fotí, tým viac ľudia vidia, že fotenie nie je o technike. Aj keď majú dobrý fotoaparát v telefóne, vidia, že nenafotia ako fotograf.

V novinárskej fotografii sú problémom skôr peniaze. Pre nízke rozpočty sa seká z nákladov. A aj samotné konflikty sú iné ako kedysi. Už nie sú jasne definované dve proti sebe bojujúce strany a neexistuje oficiálny status novinára. V Sýrii už zomrelo veľa freelancerov, pretože ich nerešpektuje ani jedna ani druhá strana. Je bezpečnejšie poslať do vojnovej oblasti domáceho fotografa, ale je potom aj väčšia šanca, že fotky môže manipulovať.

Chýba mu odstup a odosobnenie.

Áno, ale tiež sa ťažšie odkontroluje. Do vojnových konfliktov je riziko poslať bieleho fotografa zo západu. A nielen pre neho samotného, ale aj pre ľudí okolo neho. Je väčšia šanca, že ho bude chcieť niekto uniesť alebo zabiť. Aj preto si dnes agentúry vychovávajú fotoreportérov z krajín ako Irak, India, či z ďalších ázijských krajín.

Byť fotoreportérom nie je ziskové takmer nikde a preto sa fotografi musia nakoniec rozhodnúť, či chcú byť reportérmi, alebo mať rodinu.

Ty si niekedy fotil vojenský konflikt? Bol si priamo na línii, alebo si fotil skôr dlhodobejšie následky konfliktov?

Určite je téma vojny pre mňa zaujímavá, ale po toľkých rokoch práce fotografa už viem, v čom som dobrý a v čom nie. Aj ťažké sociálne prípady zo Slovenska, ktoré som fotil, príbehy ľudí, ktorí žijú v úplnej chudobe, či majú deti s rakovinou, som sa roky učil spracovávať. Sám viem, že by som nevyfotil prednú bojovú líniu lepšie ako tí, ktorí tam chodia, žeby som tam skôr zavadzal. Radšej som bol s organizáciou Človek v ohrození v Iraku a fotil som miesta, kde sa bojovalo predtým. Fotil som školy, ktoré tam organizácia podporuje, deti mi rozprávali svoje ťažké príbehy.

Jedno malé 7-8 ročné dievčatko mi len tak mimochodom povedalo, že rado chodí do školy, lebo sa tam cíti bezpečne, nie ako na námestí, kde obesili jej otca pred jej očami. Takéto príbehy sa ťažko spracovávajú a v takých chvíľach je pre mňa dôležitý zmysel mojej práce. Pre mňa má väčší význam fotiť pre mimovládnu organizáciu a priniesť svoje know-how z komunikácie týchto tém a byť takto nápomocný, ako ísť na prednú líniu, kde sú iní lepší fotografi, aby som si tam nafotil niečo “do portfólia“.

Škola v severnom Iraku, Foto: Tomáš Halász

Fotenie konfliktov je iba pre skúsených fotografov?

Jeden svetový fotograf povedal, že najhoršie je, keď si na tieto miesta idú mladí fotografi ukazovať svoje ego. Prídu s tým, že sú super fotografi, ale zrazu zistia, že sa nevedia postarať ani o to, aby mali čistú vodu a základnú bezpečnosť. Nevedia, že nemajú ísť na kopec, odkiaľ síce majú najlepší výhľad, ale ich tam aj najľahšie odstrelia. Zomierajú tam nielen oni, ale aj ľudia, ktorí sa na mieste o nich starajú. Nehovoriac o tom, že fotenie vo vojnovej zóne je enormne nákladné. Mať v Iraku fixera, ktorý vybaví povolenia, pozná lokalitu, zabezpečí transport stojí od 500 dolárov na deň. Je to drahé, pretože ten človek riskuje svoj život, aby fotografovi ukázal najlepšie miesta na dokumentovanie.

Zdá sa teda, že dievčatá s pekným tváričkami nikdy neboli tvojou fotografickou doménou. 😊

Tých bolo málo. Aj s vekom sa mení, čo fotím rád a najviac. V osemnástich som bol rád v prvej línii demonštrácií, videl akciu. Bolo tam vždy viac fotografov a bol som rád, keď som mal lepšiu fotku, alebo keď som videl, že oni nafotili lepšie, tak som sa poučil. Časom som bol radšej tam, kde nebol nikto iný, išiel som sám do ústrania či zákulisia . Keď som pracoval v TASR, bol som vyhorený a ťažko sa mi fotilo. A potom som zistil, že fotografia môže byť nástrojom pomoci v komunikácii pri získavaní financií pre ľudí, ktorí to naozaj potrebujú.

Mám rád pekné fotografie, ale moje kvázi umelecké fotografie nemajú takú hodnotu, ako tie, ktoré nie sú výstavné, ale konkrétnej rodine pomôžu vyzbierať na vozík, alebo poslúžia pri zbierke prostriedkov pre deti s rakovinou či pre bezdomovcov. Pre mňa je zmysel najdôležitejší. Ak sa má pomôcť dobrej veci, natočím aj video, alebo napíšem článok. Teraz je pre mňa fotografia viac nástroj ako cieľ.

Pri akej príležitosti si fotil krásne fotky ľudí bez domova? Pamätám si ich aj z billboardov.

Bola to vianočná kampaň pre OZ Vagus. Fotili sme v novembri a mne bola veľká zima, ale oni mi vraveli, že toto ešte nie je zima. A mali pravdu. Potom som im daroval vytlačené fotografie, aby mali pamiatku.

Mám rád, keď môžem stretávať široké spektrum ľudí. Jeden deň fotím riaditeľa komerčnej firmy, porozprávam sa s ním o spoločenských témach a o dva dni na to fotím ľudí bez domova na kampaň, v ktorej sa vyzbiera 50 000 euro. Práve toto mám na voľnej tvorbe rád. Môžem spoznávať Slovensko a svet z rôznych strán.

Vianočná kampaň pre OZ Vagus, Foto: Tomáš Halász

Sú takéto práce pre mimovládky platené?

Práca pre mimovládne organizácie je vždy platená a je to tak lepšie, pretože je potom vyvíjaný väčší tlak, aby výsledky práce boli aj efektívne využívané. Poučil som sa v prvých rokoch mojej práce. Veľa organizácií chce fotky, ale potom nevedeli ako a na čo ich využiť. Teší ma, keď zákazka, za ktorú som dostal sumu hlboko pod jej komerčnú hodnotu, zarobila pre organizáciu niekoľko násobne viac a bolo to efektívne. A keď vidím, že ešte teraz sa používajú fotky, ktoré som fotil pre šiestimi rokmi, je to pre mňa o to krajšie.

Aký máš vzťah k ľuďom bez domova ako človek? Máš pri sebe vždy nejaký cent, ktorým takýchto ľudí obdaruješ?

Nie stále, ale nielen svojou prácou, ale každý mesiac finančne prispievam Vagusu a niekoľkým podobným organizáciám. Viem, že nemôžem vyriešiť všetky problémy sveta, ale z toho, ako poznám tretí sektor, viem, že najviac im pomôže pravidelné darcovstvo. Vedia si potom naplánovať, s akou sumou môžu počítať. A hoci to vždy nevyjde, snažím sa ľuďom, ktorých fotím, dať niečo na pamiatku. Všetci ľudia majú rovnakú hodnotu a tak sa k nim aj správam. Všetkým sa snažím preukázať rovnaký rešpekt, pretože všetci sme si rovní. Pri deťoch je to iné, s nimi sa snažím pred fotením skamarátiť. Na fotkách sa to potom aj ukáže.

Minulý rok som pre Dobrého anjela fotil niekoľko rodín, ktoré sú poberateľmi príspevku tejto organizácie. Medzi nimi bola aj Jasmínka, dievčatko na onkológii. Keď ideš fotiť dieťa s rakovinou, nemáš veľmi pozitívne myšlienky a vieš, že to bude ťažké. Jasmínka bola zlatá, skamarátili sme sa, zahrali sa spolu a nakoniec mi zapózovala a zasmiala sa s pohľadom do objektívu. Návšteva bolo nakoniec pozitívna a domov som prišiel s úsmevom. Bol som veľmi vďačný, mame a babke som potom daroval fotku. Kampaň zafungovala a bolo zas viac darcov aj pre iné rodiny.

Teraz nedávno si sa vrátil dokonca z Afriky, kde si bol s organizáciu Človek v ohrození. Čo si tam fotil?

S Človekom v ohrození spolupracujem už niekoľko rokov. V zime sme fotili vianočnú kampaň Skutočný darček. Skutočný darček je akoby poukážka na konkrétny dar, ktorý pomáha konkrétnym rodinám a ľuďom. Kto sa rozhodne takýto dar kúpiť, vyberie si niektorý z užitočných darčekov a následne ho dostanú tí, ktorí potrebujú pomoc.

V rámci kampane sme minulý rok chodili so živou kozou Božkou za známymi osobnosťami, na miesta kam nepatrila a kde nebola užitočná. Nakoniec sme sa ocitli aj v prezidentskom paláci. Vďaka tomu sa nám podarilo, aby si viac ľudí kúpilo na Vianoce Skutočný darček. A teraz sme sa boli v Keni pozrieť ako sa darčeky distribuujú a zdokumentovať ako to celé funguje. Koza Božka samozrejme zostala na Slovensku a v Keni sa za vyzbierané prostriedky kupujú tamojšie kozy od lokálnych malých farmárov, aby sa podporila miestna ekonomika a projekt bol udržateľný. Nielen kozy, ale aj mnohé iné darčeky sa dávajú do komunít a rodín, s ktorými pravidelne pracuje miestna partnerská organizácia. Keďže sú to ľudia, ktorí predtým kozy či ovce nechovali, dostanú napríklad aj presné inštrukcie, ako sa o ne starať, aby z nich mali úžitok a ďalej sa rozmnožovali a kozliatka sa potom dostávali do ďalších rodín. Nafotili a natočili sme, ako to funguje, aby to ľudia, ktorí prispeli, videli, a aby mala organizácia materiál na ďalšiu vianočnú kampaň.

Bolo úžasné vidieť ako môže malý dar za 30 – 40 eur zmeniť život celej rodine. Deti, ktoré dovtedy jedli iba obilie alebo fazuľu, majú teraz aj mlieko. Distribuujú sa aj sliepky, od nich majú vajíčka. Majú lepšiu výživu a čo rodinám zvýši, môžu predať a privyrobiť si na školné pre deti.

Miestne komunity si pomoc vážili, tešili sa, tancovali, spievali a dostal som aj kohúta. Je to veľký dar, keďže väčšinou je iba jeden v celej dedine. Nechal som im ho, nech sa mi o neho starajú. Boli sme aj v rodinách, ktoré dostali Skutočný darček minulý rok a videli sme kozliatka, ktoré sa už narodili darovaným kozám. Bolo to veľmi intenzívne, v teréne sme boli len tri a pol dňa, takže sme pracovali od rána do noci.

Akú techniku si si zbalil?

Bola to prvá cesta, ktorú som celú fotil a natáčal iba na Z 6-tku. Ako záložné telo som mal D810, ale tú som dával na fotenie ostatným členom tímu. Lepšie sa mi pracuje, keď mám iba jedno telo. A keďže to tam bolo prašné a akčné, všetko som fotil s 24 -70 mm f/4 s externým bleskom.

Aké sú tvoje skúsenosti s novým Nikon systémom?

Z 6-tku mám len niekoľko mesiacov. Najprv som si musel zvykať, je to predsa iné ako so zrkadlovkou, keďže má elektronický hľadáčik. Pre mňa má niekoľko výhod a aj pár nevýhod. Výhodou je ľahšie prepínanie z fotografovania na video, pri zrkadlovke musím fotoaparát odsunúť, vymeniť hľadáčik za displej, pri mirrorlesse môžem stále pozerať do hľadáčika, stačí zapnúť mikrofón. Vynikajúca je pri videu optická stabilizácia. Je skvelé, že vidieť prepaly, zebru a focus peeking. To boli hlavné dôvody, prečo som si Z 6 vybral. S adaptérom je kompatibilita stopercentná, baterky tie isté, ovládanie takmer to isté a keď fotím pre seba, môžem si dať čiernobiely mód a rovno vidieť svet čiernobielo, to je splnené želanie.

Nevýhodou je, že displej môže klamať v tom, ako silno žiari. Zo začiatku sa mi v interiéri zdalo, že mám všetko prepálené (preexponované, svetlé) a podľa toho som upravil korekciu do mínusu. Potom som mal podexponované fotky. Bolo to pravdepodobne automatickou reguláciou jasu. Tú teraz vypínam viac si všímam histogram (graf rozloženia svetiel a tieňov, ktorý sa dá aktivovať na displeji i v hľadáčiku). Výhodou elektronického hľadáčika je, že okamžite vidím všetky zmeny, ktoré v nastavení expozície robím.

Ja si zas neviem vynachváliť, ako presne ostrí so svetelnými objektívmi. Konečne je pokoj s front či back fokusom. Na portréty je to veľký posun oproti zrkadlovkám.

Áno a dokonca aj so starými objektívmi 85 mm a 35 mm, ktoré nemajú motorček úspešne fotím manuálne.

Super je aj možnosť posielať aspoň náhľady fotiek napríklad na Instagram. Nemusím pre jednu fotku vyťahovať notebook.

No a príjemne som bol prekvapený výdržou baterky. Kúpil som si pre istotu viacero. Samozrejme, že pri natáčaní klesá kapacita rýchlejšie. Na evente som nafotil 500-600 fotiek a stále som mal polovicu kapacity baterky a to som mal som zapnuté Wi-Fi aj stabilizátor na objektíve.

Skvelé sú aj menšie rozmery v porovnaní so zrkadlovkou. Môj nový objektív 24-70 mm má síce clonu f4, ale mne záleží na kompaktnosti. K Z 6 mám 35 mm, ktorá je vynikajúca, len by mohla byť menšia. Ale za cenu 700 eur som úplne spokojný. Postupne plánujem popredávať staré sklá a nakúpiť si Z-etkové.

Kompatibilita s bleskami je výborná. V Keni som mal so sebou SB5000. Svietil som diaľkovým odpaľovačom. Idealisticky som si zobral so sebou aj rozkladací softbox, ale slnko tam bolo také silné, že so softboxom by som ho neprebil. Blesk má pekné svetlo bez zmäkčovania aj pri plnom výkone, ktorý som pri ISO 50 musel nastaviť, aby som nasvietil kozy. Kozy v Keni spolupracovali menej ako koza Božka. 😊 Bolo to náročné, snažili sme sa fotiť ľudí, pri odovzdávaní aj s konkrétnym darom. Niektorí rozprávali po anglicky, ale väčšina vôbec, takže fungovala neverbálna komunikácia. So svetlom mi pomáhala manželka, ktorá je mediálna koordinátorka projektu.

Kampaň Skutočný darček, Foto: Tomáš Halász

Takže ste boli dokumentovať odovzdávanie darov spolu?

Áno spolu s ďalšou kolegyňou z Človeka v ohrození, ktorá zastrešuje zahraničné projekty.

Dá sa porovnať chudoba v Keni s tou na Slovensku?

V pondelok som priletel z Kene a vo štvrtok som išiel fotiť do osád na východe Slovenska, do komunitných centier Človeka v ohrození. Musím povedať, že v niečom je život v slovenských osadách dokonca horší. Mestská chudoba je vždy škaredšia, ale v Keni sme boli na vidieku. Aj tieto komunity sú chudobné, ale ľudia tam nie sú tak viditeľne segregovaní ako v našich osadách a dokonca sú aj viac vzdelaní.

Keď sme už v našom rozprávaní naspäť doma z Kene, ako je to s tvojim fotením politikov. Už druhý kandidát na prezidenta, ktorého si fotil, pomerne prekvapivo skončil v prezidentskom paláci. Máš nejaké kontakty alebo vešteckú guľu? 😉

Nemám tajné kontakty a ani taký dobrý nos, aby som dopredu vedel, že určite vyhrajú. Pri Andrejovi Kiskovi som vedel, že je zaujímavý človek s dobrým príbehom a má šancu. Niekoľko mesiacov pred voľbami, keď bol podľa preferencií štvrtý v poradí, som nemohol vedieť, ako to všetko vo voľbách dopadne. Ale vedel som, že bude zaujímavé ho fotiť. Až keď som videl jeho kampaň zblízka, vravel som si, že má reálnu šancu. Do fotenia som investoval svoj čas aj peniaze a šiel som do toho s tým, že aj keď to nevyjde, bude to zaujímavý príbeh.

Ako si sa k dokumentovaniu Kiskovej kampane dostal?

Išiel som za Radom Baťom, šéfom Kiskovej kampane. Poznali sme sa zbežne z mediálneho priestoru. Predstavil som mu svoj projekt s tým, že budem fotiť tam, kde nikto iný nebude, fotky budem publikovať až po voľbách a nemôžu mi nič cenzurovať a nič mi do práce hovoriť. Zdokumentujem to historicky tak, ako sa to robí aj v Amerike. On v tom nevidel problém a povedal mi: „Poď sa porozprávať s Andrejom.“ Tak som šiel. Hneď sme si potykali. Čakal som biznisové vyjednávanie, ale on povedal, že v tom nevidí problém. Bol som pre nich dôveryhodný človek, nerobil som nikdy nič neetické a mohli sa spoľahnúť, že moje fotky neskončia na druhý deň v bulvári.

Andrej Kiska počas predvolebnej kampane. Foto: Tomáš Halász

Bola to zaujímavá skúsenosť. Keď si tak blízko diania, vnímaš to inak, ako to vidia ostatní ľudia. Fotky som publikoval týždeň po voľbách ráno o 8-mej a o 10-tej som mal iné komerčné fotenie. Večer som oslavoval 30-tku a stále mi chodili notifikácie a gratulácie. Ale neboli to k mojim narodeninám ale k tým fotkám. Nerozumel som tomu – veď vyhral on, nie ja. 😊

Až časom som si uvedomil, aký to malo veľký ohlas, štvrť milióna videní v rôznych médiách, čo je Slovensku unikátne. Vďaka tomu ma spoznalo viac ľudí a mal som svojich 15 minút slávy. Ľudia si mysleli, že automaticky pôjdem fotiť do paláca a niektorí sa snažili, aby som im u Kisku niečo vybavil. 😊 Ale ja som nemal cieľ pracovať v paláci, Marián Garaj robí už roky prácu prezidentského fotografa dobre. Chcel som ďalej robiť svoju prácu, pokračovať v projektoch. Vďaka menu, ktoré som po tomto úspechu mal, som mohol lepšie komunikovať aj menej sexi a menej coolové témy – sociálne prípady, rodiny s chorými deťmi a iné ťažké témy, ktoré nie sú až také ľúbivé pre ľudí.

Ako to bolo s fotením našej súčasnej prezidentky?

So Zuzanou sme sa poznali roky, vnímal som ju v mimovládnom sektore. Keď dostala ocenenie od Goldman Environmental Foundation, čo je niečo ako Nobelovka pre environmentalistov, kontaktovali ma, či by som pre nich nenafotil Zuzanine portréty a jej príbeh pre ich použitie a medializáciu. Vtedy to bola ešte embargová informácia.

Od začiatku sme obaja boli v hnutí Progresívne Slovensko. Keď vznikla myšlienka jej kandidatúry a išla ohlásiť svoju kampaň, vedel som, že to nebude mať ľahké. Nevedel som, či vyhrá, ale vedel som, že bude najlepšia kandidátka. Preto aká je. Je to silne morálny človek s čistým štítom, na ktorého nič nemajú. Vedel som, že ak ju ľudia dostatočne včas spoznajú, budú ju voliť.

Počas kampane som pomáhal s niektorými foteniami, fotil som dôležitejšie eventy, portréty fotil Peter Konečný. Bol som rád, že som mohol byť aspoň sčasti pri tom. Bolo to iné, ako pri Kiskovej kampani, kde som bol úplne nezávislý a bol som iba pozorovateľ. Tu som sa snažil aj zapájať, byť proaktívny a agitovať. Vedel som, že bude dobrá prezidentka a preto som šťastný, že sa to podarilo. A zase som nešiel robiť do paláca. 😊

Zuzana Čaputová, víťazka Goldman Enviromental Prize 2016 pre Európe, Foto: Tomáš Halász

Ako na teba, ako fotografa pôsobia udalosti, zmeny ktoré sa na Slovensku v poslednom období udiali?

Veľa sa toho pre mňa zmenilo minulý rok po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. S Jánom som sa poznal niekoľko rokov, aj keď nie blízko, spolupracovali sme a niekoľkokrát sa rozprávali. Niekoľko dní potom, ako sa to stalo, som na smútočnom pochode držal sviečku spolu s ďalšími ľuďmi a mal som pocit, že sa dejú veľké veci. V srdci som stále fotoreportér a cítil som, že by som tie udalosti mal fotiť, ale zároveň som vedel, že sú iní, ktorí to nafotia a toto nie je moja úloha. Niekedy pomáham fotením , niekedy rozprávaním či inak, ale stále je pre mňa dôležitý cieľ. Protesty som nakoniec nafotil a mám to zaznamenané aj pre naše deti, pretože to boli historické okamihy. Ale mne to nestačí.

All for Jan, Foto: Tomáš Halász

Nemalo by byť práve v takomto politickom a spoločenskom prostredí čo najviac píšucich a fotografujúcich investigatívnych žurnalistov? Nie je korupcia, sprenevera, rozkrádanie najväčší problém spoločnosti, na ktorý by sa žurnalisti mali sústrediť?

Aj keď Jánove články vychádzali, nemali až takú veľkú čítanosť. Ľudí to veľmi nezaujíma, asi sú na takéto fungovanie spoločnosti zvyknutí. Najhoršia je strata dôvery, čo vychádza aj zo sociologických výskumov. Nedôvera k štátu, štátnym orgánom, polícii, súdnictvu, parlamentu, na komunálnej úrovni až po susedskú úroveň. A to je veľmi nebezpečné, pretože takto sa súdržnosť v rámci štátu ľahko rozbije. Veľa ľudí na Slovensku cíti, že naša krajina vyhrala ekonomicky a patríme k tej bohatšej časti sveta, ale rozdelenie je disproporčné. Zväčšujú sa regionálne rozdiely, Bratislava je bohaté európske mesto, ale zároveň sú tu stále regióny, z ktorých každý mladý, ktorý môže, odíde a zostávajú tam len rodičia a starý rodičia. Koľko ľudí dochádza do Rakúska, aby tam robili opatrovateľov a rozpadávajú sa im tu preto rodiny. Korupcia je veľký problém, ale tiež nedostatok dôvery.

A málokto si uvedomuje, že klimatická zmena bude zakrátko najväčší problém aj Slovenska. Tá ovplyvní, či a čo budú naši poľnohospodári môcť pestovať, ako budeme fungovať v mestách, aký to bude mať vplyv na ekonomiku. Hospodársky rast sa bude musieť zmeniť na spoločenskú spokojnosť. Cieľom nemá byť zarábať stále viac a viac, ale dospieť do všeobecnej spokojnosti. Ľudia majú pocit, že rast je nekonečný, ale to nie je možné.

U nás nie je problém, že by ľudia zarábali málo, ale že z toho, čo majú, musia napríklad podplatiť lekára, aby sa dostali do plesnivej nemocnice, platiť súkromné škôlky, pretože v štátnych nie je dostatok miesta, cestovať za deťmi, ktoré pracujú niekde ďaleko. A peniaze z daní sa strácajú a neslúžia tam, kde by mali.

Školy musia byť dobré pre všetkých, nie len pre tých, ktorí si ich môžu dovoliť zaplatiť. Vzniká nám tu elitárska spoločnosť, v ktorej máme ľudí, ktorí chodia do obyčajných škôl so zle platenými učiteľmi a potom takých, ktorí si môžu dovoliť, aby ich deti chodili do najlepších škôl. Nie je to chyba rodičov, ktorí chcú to najlepšie pre svoje deti, ale systému, ktorý by mal dať to najlepšie rovnako pre všetky deti.

Aby všetci mali rovnakú šancu.

Veľký problém na Slovensku je generačná chudoba. A aj to ako sa správame k ľuďom, ktorí mali nehodu, narodilo sa im dieťa s postihnutím, alebo dostali rakovinu. Ak sa rodine narodí dieťa so zdravotným postihnutím, znamená to pád o sociálnu triedu nižšie. Sú automaticky ohrození chudobou, vypadne jeden príjem, enormne sa zvýšia náklady a to treba zmeniť, spoločnosť musí pracovať pre všetkých a všade, nielen v Bratislave a veľkých mestách, aj v hladových dolinách.

Často chodievaš do chudobných regiónov a stretávaš sa s obyčajnými ľuďmi a ich problémami?

Chcel by som častejšie. Robil som pri mnohých sociálnych prípadoch, keď sa pre rodiny vyzbieralo pár sto euro, ktoré pre nich veľa znamenali. Vďaka tomu lepšie rozumiem Slovensku. Sám nepochádzam z bohatej rodiny, ale mal som šťastie, že som sa narodil v Bratislave, mal som podporu a mohol sa stať fotografom. Ale keby som sa narodil niekde inde na dedine, slobodnej matke s nízkym príjmom, ako je tá moja, k foteniu by som sa nedostal. Uvedomujem si, že talent nestačí a ja som mal veľké šťastie. Myslím si, že ako spoločnosť prichádzame o enormne veľa ľudského kapitálu tým, koľko detí nemá šancu sa ukázať.

V Moldave nad Bodvou som fotil pánov, ku ktorým pred šiestimi rokmi prišli kukláči, zmlátili ich, útočili na deti, matky, rozbili im domácnosti a potom niektorých zobrali na policajnú stanicu, kde ich ďalej vypočúvali a bili a keď sa neskôr sťažovali, ich sťažnosť zamietli a obvinili ich z krivej výpovede. Bol to ukážkový príklad zneužitia právomoci. Fotky boli vystavené na festivale Pohoda. Cieľom bolo, aby táto téma bola ďalej komunikovaná, keďže súdne konanie stále pokračuje. Ak by sa o tom nehovorilo, dávno by boli odsúdení na výstrahu pre ostatných z osady – keď vás zmlátime, nesťažujte sa. Prešlo už šesť rokov, fotil som chalana, ktorý mal vtedy 14 rokov a teraz je už dospelý muž, s ktorým sa táto skúsenosť ťahá a za tie roky pre neho štát nič neurobil.

Obvinené obete, Foto: Tomáš Halász

Ako vznikla myšlienka vystavovať na Pohode?

Išlo hlavne o konkrétnu tému. Oslovili ma z OZ Equity, ktoré sa zaoberá zásahom v Moldave a pomáha s obhajobou obžalovaných Rómov, či by som nechcel k prípadu nafotiť fotky, ktoré by boli vystavené na Pohode. Bolo to dosť narýchlo, ale rád som súhlasil. Je to kauza, ktorá ma trápi a nevedel by som nijak inak pomôcť. Vymyslel som koncept a šli sme fotiť do Moldavy. Bol to zaujímavý zážitok, pri ktorom som spoznal veľa zaujímavých ľudí. Vyhľadali sme aj archívne zábery, ako vyzerali poškodení ľudia po razii – s modrinami, rozbité dvere, domácnosti a všetko bolo vystavené na Pohode. Nebola to moja výstava, ale ja som bol fotograf, ktorý mal česť ju nafotiť.

Čo hovoríš na podmienky, v akých žijú Rómovia, keď máš možnosť vidieť ich životy pri takýchto situáciách zblízka?

Za 30 rokov od pádu komunizmu nedostali deti v rómskych osadách lepšie šance. Už keď sa narodia, už ich označíme. A je smutné, že dokumentaristika nestačí. Keby teraz niekto nafotil osady tak, ako to nafotil Husár, okrem toho, že tam pribudli satelity a telefóny, nafotil by to isté.

A to sa týka aj generačnej chudoby. Keď vidíš, že tvoji rodičia ťažko pracujú, aby ste mali, čo jesť, nebude tvojou prioritou ísť študovať, ale čo najskôr začať zarábať, aby si im pomohol. Tak isto sú ohrozenou skupinou slobodné matky, ktoré žijú zo štátnych prídavkov, ktoré sú nízke a ak nemajú rodinu, ktorá im pomôže, akýkoľvek vyšší výdavok je pre nich nemožný. A to ani nehovorím, ak má slobodná matka postihnuté dieťa.

Takéto ťažké osudy som dokázal fotiť len preto, že som mal nádej, že im takto pomôžem. Ak by tie fotky mali skončiť iba na výstave a v portfóliu ako glorifikácia utrpenia, cítil by som sa zle. Neznamená to, že za to odsudzujem iných fotografov, ale ja potrebuje aj druhú pridanú hodnotu.

Čo si nikdy nefotil, krajinu?

Raz za čas chodím dokonca fotiť hviezdy. Fotím ich dosť zle, ale je to pre mňa činnosť, ako pre iných rybačka. Vyjdem von, nastavím foťák, cvaknem, foťák exponuje trištvrte hodinu… Po trištvrte hodine pozriem na displej, zistím, že som zle zaostril, alebo že mám zlú kompozícii, tak ho posuniem… Nejde mi o výsledok, aby som vyfotil najlepšiu nočnú fotografiu, na to sú zase iní, ale páči sa mi ten proces a mám spomienku na pekné hviezdy. Niekedy ani nepoužijem statív, iba položím foťák na kamene.

Zatiaľ som neskúsil podvodnú fotku, ale chcel by som. Mám aj také lacnejšie podvodné puzdro.

Baví ma natáčanie videa, ale strihanie vôbec. Na retušovanie fotiek mám retušérku, Američanku, ktorej posielam fotky, aby vyčistila pozadie a retušovala portréty. Vie to robiť dobre, retušovať prirodzene, nevyhladzuje fotky úplne. Ale musela sa to naučiť, zo začiatku som ju dosť krotil.

Aké máš plány do budúcna?

Od protestov stále rozmýšľam, kam sa posunúť. Ťahá ma to k video dokumentaristike – viac zvuku, vypovedať viac informácií, alebo nejako inak pomáhať. Ale blížia sa veľké voľby a chcem pomôcť, ako budem vedieť. Ide tu oveľa. Nie o výmenu ľudí pri koryte, ale o záchranu celého štátu a pri probléme klimatickej zmene aj reálne o to, aby tu naše deti mohli žiť aj o 50 rokov.

Tomáš ďakujem Ti za čas, rozhovor a prajem ti veľa elánu, odhodlania a úspechov do ďalšej práce.

Aj ja ďakujem a podobne prajem tebe i čitateľom Nikonblogu.

Kampaň Skutočný darček pre organizáciu Človek v ohrození