Na začiatku mesiaca som si nebol celkom istý, ako u vás uspejem s témou Minimalizmus (alebo Keď stačí málo), ale zdá sa, že dokáže myslieť a vidieť aj skromne, minimalisticky. 🙂 Nahrali ste naozaj veľa vydarených fotografií, ktoré splnili zadanie. Pre mňa to znamená väčšiu dilemu pri výbere, ale zároveň sa veľmi teším, keď si môžem popozerať pekné súťažné fotky. Ďakujem!
Začnem farebnými fotkami. Jablko Silvie Saranovej nie je síce typický minimál, trochu viac by mi sedelo medzi klasickými zátišiami, ale do témy sa určite vojde. Jablko je netradične osvetlené dvomi zdrojmi svetla ľavo-predným a ľavo-zadným. Vďaka nemu objekt v obraze vynikne a pôsobí priestorovo, takmer 3D.
Druhá farebná fotografia, ktorá je kandidátom na prvenstvo v súťaži, sú vtáčie stopy v snehu od Martina Farkaša. Uhlopriečna kompozícia, jednoduchosť scény a skoro monochromatickosť robia z fotky takmer výtvarné dielo. Tajomné s nedopovedaným príbehom, keďže nevieme, ktoré drobné stvorenie cupkalo po zmrznutej zemi, kadiaľ ani kam sa vybralo. Teda aspoň ja to neviem. 🙂
Neprekvapila ma čiernobiela interpretácia fotiek ani množstvo príspevkov zo zimy. Sneh je totiž milosrdný k všetkým nedokonalostiam. Stačí, aby nasnežilo, a je upratané. 🙂 Čiernobiela tiež zjednodušuje scénu a abstrahuje obsah. Čiernobiele fotografie a fotografie zimy, to je dobrý návod na minimal. Dvaja dokonale zosynchronizovaní freeridisti v bezchybnej uhlopriečnej kompozícii od Marcela Rebra sú skvelým príkladom, rovnako ako stopy v snehu vedúce k chatke na fotke Blanky Minárikovej. Keby chata nebola na fotke priznaná, pôsobila by na mňa ešte o kúsok tajomnejšie. Má však v sebe svoj príbeh a pritom ponúka aj priestor pre fantáziu.
Ďalšími favoritmi sú aj skáčúci srnec Lucie Škyrtovej, nádherný príklad ako využiť minimalzmus vo wildlife fotografii, zahmlená krajina s trčiacimi vrcholkami kopcov a krúžiacimi havranmi od Tibora Cibiru i kresliace vetrone Jany Sedlákovej.
Pekných fotiek bolo tento mesiac v súťaži naozaj dosť a mohol by som ešte dlho vyrátavať, no nie je na to toľko priestoru. Nedá mi však ešte nespomenúť tie, ktoré nie sú učebnicovo minimalistické, ale zmienku si určite zaslúžia. Utekajúce deti Borisa Cambela majú krásnu bezstarostnú atmosféru a rytmus a kontrast na fotke Dalibora Papcuna skoro zosadil z pomyselného trónu víťaza!
Víťaz však môže byť len jeden. Som rád, že tento mesiac môžem zablahoželať k víťazstvu Blanke Minárikovej a jej fotke osamelých skiapinistov v neskutočnej krajine oblých kopcov a vĺn. Gratulujem!
Súťaž Fotka mesiaca Nikonblogu pokračuje 11. kolom aj v novembri. Do posledného novembrového dňa môžete pridávať fotografie na tému Autoportrét alebo Sám seba. Viac informácií o novom kole nájdete tu.
