Už osem rokov je matkou na plný úväzok. Má tri deti, poetickú dušu a túžbu zvečňovať rodinné momenty bez pozlátka. Z jej úst jej deti určite nepočúvajú vetu: “Usmej sa, fotím ťa!” Nevadí jej, keď ľudia vidia do jej duše prostredníctvom toho, čo robí rada, práve naopak. Svoj osobný život, život jej rodiny a myšlienky prezentuje také, aké sú. Jej duša a videnie sveta jej vlastné, nekopíruje, svoj životný príbeh interpretuje podľa seba. Som veľmi rád, že som sa mohol porozprávať a lepšie spoznať Martu Vitáriušovú.
„Pýtali sa ma, prečo neposielam fotky aj do súťaží, ale nad tým som vtedy vôbec neuvažovala.“
Marta, ja som si ťa, teda tvoju fotku, po prvýkrát všimol v galérii na fotoportáli Fotoma. Ak si dobre pamätám, bola to fotka detskej nôžky na trampolíne. Bola to prvá fotka, s ktorou išla s kožou na trh?
Áno to bola prvá fotka, ktorá sa dostala na Fotome do výberu najlepších. Veľmi zaujala aj na kurze v SEDF, ktorý som absolvovala. V úvode kurzu sme mali prezentovať svoje portfólio. Tam som dostala prvú pozitívnu spätnú väzbu na moje fotky od lektorov kurzu. Pýtali sa ma, prečo neposielam fotky aj do súťaží, ale nad tým som vtedy vôbec neuvažovala.
„Snažím sa vo fotkách hľadať niečo iné, autentickejšie.“
Ale to samozrejme nie je jediná tvoja fotka, ktorá mi utkvela v pamäti. Páči sa mi tvoj neformálny štýl fotenia.
Máš pravdu, štylizovaná rodinná fotka nie je smer, ktorým by som sa chcela uberať. Snažím sa vo fotkách hľadať niečo iné, autentickejšie.
Ako si sa dostala k foteniu?
Samozrejme cez deti. Pri najstaršej dcére som si uvedomila, že čas veľmi rýchlo plynie a bolo by dobré zaznamenávať, ako rastie. Rozhodla som sa zaobstarať si nejaký lepší foťák. S novým foťákom som sa musela najprv zoznámiť, skamarátiť a nájsť si k nemu cestu.
Častokrát majú mamičky práve takéto fotografické začiatky, ale máloktoré sa posunú do takej osobnej tvorby, ako sa to odarillo tebe.
Keď sa do niečoho „zahryznem“ a vidím v tom cestu, tak som vytrvalá. Nemyslím cestu živiť sa tým, teraz to primárne robím pre deti a našu rodinu. Založila som si osobný blog, je to taká moja osobná kronika. A píšem básne. Najstaršia dcéra sa už začína zaujímať, čo a prečo to robím. Odpoviem jej, že neskôr si to prečíta a pochopí. To je moja inšpirácia.
To je krásne! Aké veľké sú tvoje deti?
Najstaršia dcéra bude mať v lete 8 rokov, syn na jeseň 6 rokov a najmladšia má 3 roky. Fotka ma stále baví, život okolo nás ma inšpiruje a neustále hľadám niečo nové.
Na fotkách sú tvoje deti často vonku, v prírode, na poli. Žijete na vidieku?
Bývame v dome v klasickej dedine. Nachádza sa pri Senci, ale nie je to žiaden moderný satelit. Je to dedina so všetkým, čo k tomu patrí, aj s pozitívami aj negatívami.
Ladenie farieb, alebo prevod do čiernobielej tiež pomáha dotvoriť naturálny charakter fotiek. Ako sa rozhoduješ, ktorá fotka bude čiernobiela a ktorej ponecháš farbu?
Na niektorých fotkách sa mi jednoducho páčia farby. Farba dokáže vytvoriť súlad s atmosférou na fotke, alebo vie vypovedať príbeh fotky. Vyskúšam čiernobielu aj farebnú verziu. Niekedy sa mi do konkrétnej fotky farba, aby to celé vo fotke správne vyznelo, vyslovene pýta. Asi takto sa rozhodujem. Je to pocitové a zároveň vždy konkrétne k jednej fotke.
„Mne sa páči byť osobnou.”
Minulý rok si absolvovala po prvýkrát parkovú súťažnú výstavu Foto v záhrade, ktorú organizuje NOBAF a hneď si získala tri ocenenia – 1. miesto hodnotenia návštevníkov, 2. miesto fotoklubu NOBAF a aj hlavnú cenu NAY.
Áno, bol to môj prvý pokus. Pri hodnotení porota spomínala, že je to veľmi osobná výpoveď a to sa im veľmi páčilo. Som rada, ak v mojich fotkách ktokoľvek nájde. Veď vo svojej hĺbke prežívame podobné veci. Ja to vizuálne zachytím, možno doplním nejakým textom, ale nie každý potrebuje k fotke ďalšie vysvetlenie. Mne sa páči “byť osobnou”. Myslím, že sa to dnes tak trošku vytráca. V sociálnych médiách o sebe vytvárame obraz dokonalosti. Ale ja neberiem ako slabosť ukázať osobný strach, či obavy, každý ich máme. Teší ma, keď takto tvorím.
Stáva sa mi, že niekto známy, s kým som sa už dávno nevidela mi povie, že práve niektorú moju báseň potreboval čítať a dobre mu to padlo. Ak sa v mojej tvorbe nájdu ľudia, ktorí prežívajú podobné veci ako ja, je to pre mňa hnací motor.
Ani občas nespravíš pár štylizovaných fotiek pre starých rodičov? 🙂
Spravím, mám veľa fotiek, ktoré pošlem babke, aby si ich vytlačila. Veľakrát sa stretnem s tým, že fotky, ktoré sa mne páčia, nemajú až takú odozvu. Oni vnúčatá potrebujú mať na fotke v inej pozícii. 🙂
Máš veľa fotiek na ktorých sa hráš s detailami, vidno iba rúčky, nožičky, alebo iba náznaky. Rada pracuješ s detailom?
Baví ma takto zachytávať scénu. Keď ideme do lesa a chcem fotiť, pretože je tam pekné svetlo, mám pocit, že scéna je taká veľká, že ju neviem uchopiť. Mne sa veľmi dobre pracuje s detailom a s konkrétnym momentom. V lese je tak krásne, že v ňom radšej foťák odložím.
Sústredíš sa teda na moment, často ponúkneš iba nápovedu, ale každý si môže príbeh dotvoriť podľa seba.
Áno. Vďačný objekt na detaily sú aj mačky. V kombinácii s deťmi vznikajú zaujímavé momenty.
Ako si tvoja rodina zvykla na to, že ich často fotíš?
Berú to ako moju prirodzenú súčasť. Foťák bol so mnou od začiatkov môjho materstva. Deti v tom vlastne vyrastajú. Tým, že sú deti už staršie, viac sa pri fotení štylizujú a nie je to už úplne spontánne. O to je to potom pre mňa ťažšie zachytiť ich tak, aby si ma nevšímali. Ale inak to nijako špeciálne neriešia. Ak sa bavíme o tom, čo by kúpili maminke na sviatok, tak by to bol foťák. Berú ho ako moju súčasť.
Dlho si používala Nikon Df, stále ním fotíš?
Áno, kúpila som si k nemu aj malý kompakt. Dlhšie som s ním nefotila, ale je malý a šikovný, a tak som ho minule vzala do ruky opäť, ale nevedela som sa s ním stotožniť. Vôbec sa mi nepáčilo, ako fotí. Tak som ho znovu odložila a stále fotím s Df, stále je to môj foťák od roku 2015. Začínala som s D3100 v základnom sete s jedným objektívom. A potom po čase sme kúpili Df.
Aké objektívy máš a ktorý najradšej používaš?
Nikon 35 mm f/1.4 je najlepší, ale aj ťažký, takže vždy zvážim, či a kam ho so sebou zoberiem. Potom mám 50 mm a 85 mm objektívy. Väčšinou používam 50 mm. Mám aj zoom, ale ani si presne nepamätám, aký má rozsah. 🙂 Použila som ho asi len 2-3x na miestnych akciách v dedine, ale neskamarátila som sa s ním.
Potvrdzuješ to, že veľa „fotonáčinia“ k dobrej fotke netreba. Minimalistická výbava napomáha tomu, aby bol človek kreatívnejší s tým, čo má.
A zároveň slobodnejší. Týka sa to aj fotenia detailov. Mne to vyhovuje, že keď namierim fotoaparát, tak to, čo vidím v hľadáčiku, je tá istá realita, akú vidím voľným okom. Zoom detaily podáva inak.
Svoju tvorbu prezentuješ sa portáli FOTOMA.sk, máš Instagram a máš svoju webovú stránku zblizka.sk
Stránka zblizka.sk je táka moja osobná záležitosť, čerešnička pre mňa. Instagramový účet zblizka som si založila ku stránke. Keďže básne sa nedajú písať každý deň, nedávno som si vrámci zbizka na Instagrame vymyslela #poezia_do_voza. Sú to krátke pár riadkové verše, sú instantnejšie, rýchlejšie a tie pridávam k fotkám na Instagrame. Básne, ktoré dávam na webovú stránku zblizka.sk sú dlhšie a trvá mi, kým sa k takým dopracujem, Instagram je skôr každodenný.
„Baví ma hľadať v mojich fotkách slová niekoho iného.“
Vo svojich básniach používaš voľný verš.
Áno, okolo písania sa motám už od strednej školy, po nejakom čase som sa k nemu zase vrátila. Baví ma, hrať sa so slovami. Fotky so slovami spájam aj v instagramových živých vetách – zive.vety. Moje fotky často dopĺňam citátmi z kníh, ktoré ma zaujali. Veľmi rada čítam knihy a nachádzam v nich inšpiráciu k životu. Rozmýšľala som, ako zachytiť niektoré myšlienky, ktoré sa my páčia, ale zároveň ma baví hľadať v mojich fotkách slová niekoho iného.
No a keď si teda raz skúsila súťažiť no Foto v záhrade a hneď si aj vyhrala, nemáš nutkanie poslať fotky aj do iných súťaží? Viac ľuďom ukázať svoju tvorbu?
Priznám sa, že vôbec nesledujem, aké sú súťaže. Myslím, že moja tvorba nie je pre zahraničie a na Slovensku, neviem… Nerozmýšľala som o tom. Foto v záhrade som zúčastnila, pretože sa mi páčil koncept. Páči sa mi byť vonku, to že môže prísť ktokoľvek, kto prechádza len tak okolo, pristaviť sa, popozerať a dať najavo svoj názor. Hoci bolo zlé počasie a vyzeralo to na začiatku všelijako, nakoniec to dopadlo dobre. Neviem zhodnotiť, aká bola návštevnosť oproti iným rokom, ale ľudia sa zastavovali, niektorí sa vrátili, špekulovali, čo na fotke vlastne je. 🙂 Páčil sa mi konkrétny koncept súťaže. Nemám vlastne ani žiadnu ďalšiu métu, čo by som chcela dosiahnuť, akú fotografickú súťaž pokoriť. 😀
Tvoriť pre seba a svoje deti aj stačí, však?
Rada by som sa posunula aj ďalej, tento rok bude pre mňa prelomový. Končím svoju rolu matky na plný úväzok po dlhých 8 rokoch. Všetko sa bude odvíjať od toho, či sa vyberiem vlastnou cestou, alebo sa vrátim späť do zamestnania. A to ešte neviem, nie som rozhodnutá, je to všetko ešte otvorené.
Tak ti teda budem držať palce, aby tvoje rozhodnutie bolo správne, aby si mohla robiť veci, ktoré robíš rada. Hlavne aby si nemusela prestať fotiť, lebo to by bola naozaj škoda. Tvoje deti ti za zvečnené spomienky na ich detstvo budú určite raz veľmi vďačné. Ďakujem ti za rozhovor.
Aj ja ďakujem.
Galéria fotografií Matry Vitáriušovej
2 komentáre
Pekne foto a fajn clanok.
Nadhrne fotky! Moc krasny rozhovor, dakujem a som rada, ze som Ta aj fotky mohla vidiet na Foto v Zahrade ?