IGOR STANČÍK (1977)
Fotografuje iba od roku 2013. Za svojich inšpirátorov označuje Rudolfa Baranoviča a Tinu Botkovú. Jeho hlavným fotografickým žánrom sú reportáže. Pracuje pre časopis INTERVIEW, pre ktorý fotí osobnosti rôznych profesií a zároveň s nimi robí rozhovory. Používa techniku NIKON D700 a D800, Nikkor 80-200mm f/2,8, 50mm f/1,4 a Nikkor 14-24mm f/2,8. O Igorových reportážnych sériách nielen z lekárskeho prostredia už písal môj kolega Petr Lindner z českého Nikonblogu v článkoch Jak se fotí na operačním sále – kranioplastika fotoaparátem Igora Stančíka a S Igorem Stančíkem o výběru fotek, o reportáži a dokumentu. A o Šťastném tanci. Mňa zaujala jeho séria fotografií zachytávajúcich nášho majstra hereckého povolania p. Milana Lasicu. Preto som Igora nahovoril na krátke interview o fotografovaní takej osobnosti.
Igor, ako si sa dostal k tomu foteniu?
To má trochu dlhšiu históriu. Prvýkrát ma totiž napadlo urobiť fotky p. Lasicu ešte na jeseň 2015. Ale som rád, že som sa za tým vtedy nepustil nejako intenzívnejšie a ostalo to iba v rovine túžby. Teraz si uvedomujem, že so skúsenosťami, ktoré som v tom období mal, by to nemuselo dopadnúť najlepšie. Medzitým som sa ale hrou osudu a vďaka odporúčaniu výborného fotografa Rudolfa Baranoviča dostal k foteniu pre časopis INTERVIEW, ktorý práve začínal svoju slovenskú púť. A ďalší zhluk okolností spôsobil, že mi časopis neskôr poskytol príležitosť robiť s osobnosťami aj rozhovory, čím sa spojili dve veci, ktoré ma bavia. Milan Lasica bol jedným z tých, ktorých som redakcii napísal do námetov a na výsledok sa práve pozeráme.
Čo pre Teba znamená fotografovať takú osobnosť?
Veľmi veľa. To, že môžem fotiť pána Milana Lasicu, považujem v prvom rade za poctu, nech to znie akokoľvek frázovito. Neskromne si nahováram, že asi viem fotiť, inak by som sa k takémuto foteniu nedostal. 🙂
Dostaneš sa s osobnosťami aj do osobného kontaktu?
Osobný kontakt je pre mňa nevyhnutný. Inak by som ich fotiť nechcel a nemohol. Bez osobného kontaktu by som bol iba ďalším fotografom produkujúcim bulvárne celebritné cvaky. To, že cvaknem nejakú osobnosť v dave alebo na nejakom plese, neznamená nič a nie je to referencia. Hoci mnohí fotografi si to takto uvádzajú. Ak fotím niekoho, ako je Milan Lasica, Marián Hossa, Nasťa Kuzminová a ďalší, ktorých pripravujem, tak tomu predchádza častokrát dlhá a zložitá komunikácia. Nie je jednoduché dospieť do finále, ktorým je fotenie. Najmä športovci majú veľmi veľa zmluvných záväzkov a povinností a nie všetky rozhodnutia sú v ich kompetencii. A niektorí sú ochotní dohodnúť sa iba za peniaze. Takto som napriek veľkej snahe upustil od môjho zámeru robiť reportáž z Wembley, kde teraz v sobotu boxoval Vladimír Kličko. Podarilo sa mi dostať priamo k nemu, avšak nepodarilo sa mi presvedčiť jeho manažérov. Takémuto foteniu predchádza dlhý proces komunikácie, kedy vysvetľujem, čo idem robiť a ako to idem robiť. A zdôrazňujem, že ak sa to má podariť, tak základným predpokladom je plná dôvera v môj zámer. Tá dôvera spočíva v tom, že osobnosti pochopia, že sa nechystám fotiť ich kvôli senzačným pikoškám, ktoré predám populárnym médiam. Robím reportáže, ktoré by mali v sebe mať kúsok ich skutočného „ja“ a spolu s tým emócie a atmosféru.
Myslíš si, že tvoje reportáže sú odlišné?
Mnohí fotografi si reportáž mýlia so zbierkou fotografií z nejakého podujatia. Ak som na nejakej akcii a urobím za tri hodiny kopu dokumentačných záberov, neznamená to, že som urobil reportáž. Určite si už zažil ten pocit, keď si máš pozrieť 150 fotiek z atletickej súťaže a už pri fotke číslo 15 si želáš, aby to skončilo. Ja taktiež odovzdávam veľa fotografií, no snažím sa, aby ten, kto si pozerá reportáž, bol vtiahnutý do deja. Aby bol zvedavý, čo nájde na ďalšej a ďalšej fotke a ako to skončí.
Máš možnosť nejako ovplyvniť svetlo či kompozíciu, alebo môžeš byť len vyslovene na jednom mieste a odtiaľ fotiť?
Aby som na toto odpovedal, tak vlastne iba nadviažem na predchádzajúce slová. K tej dôvere voči mne patrí aj voľnosť pohybu. Potrebujem prístup takmer všade, jedným zo znakov mojich reportáží je fotenie konkrétnej veci z viacerých uhlov a odlišnými objektívmi. Aj tým sa snažím vytvoriť „filmový“ dojem. Ak sa mám vyjadriť konkrétne k fotkám zo Štúdia L+S, tak najprv som dostal informáciu, kde sú tri miesta, z ktorých môžem fotiť, aby som nerušil predstavenie. S tým som ale spokojný nebol, tak som poprosil riaditeľa p. Danišoviča, či môžem zájsť aj za oponu. Keďže charakter predstavenia to umožňoval, dostal som zelenú a všetky fotky, na ktoré sa pozeráte, vznikli odtiaľ.
Neruší pri vystúpení fotoaparát?
Toho sa pri fotení divadelného predstavenia vždy obávam. Našťastie model D800, ktorý som použil, je relatívne tichý. Aj tak som si však dával veľký pozor, kedy cvaknem a využíval som momenty, kedy sa obecenstvo smialo, tlieskalo, prípadne, keď herci hovorili hlasnejšie. Stalo sa však, že som cvakol aj mimo toho a iba som dúfal, že to nebolo počuť. Po predstavení som sa oboch hercov spýtal, či o mne vedeli, resp. či nepočuli fotoaparát. Ich odpoveď bola veľmi príjemná, pretože nepočuli vôbec nič.
Používaš tichý režim?
Nie.
Ako fotografovať, aby fotograf nebol rušivým prvkom?
To je vlastne pri fotení ten najväčší kumšt. Mne pomáhajú bohaté skúsenosti z jednej mojej „špecialitky“, ktorou sú reportáže z operácií. Na operačnej sále platia prísne hygienické pravidlá, je tam málo miesta, lekári, zdravotné sestry, prístroje, ktoré bránia v pohybe… Hovorím si, že ak dokážem nezavadzať tam, tak nemôžem zavadzať ani inde. Navyše, vždy a všetko fotím zásadne bez blesku, takže moju polohu neprezrádza ani blýskanie. Fotenie spoza opony bolo veľmi ťažké. Opona sa nesmie hýbať, pretože by to vyrušovalo divákov pri sledovaní predstavenia. Presúval som sa z jednej strany na druhú a fotil som tak, že som veľmi opatrne vysunul kúsok objektívu. Vznikali tak iba fotky z pravej alebo ľavej strany. Až k záveru, kedy som stále nebol spokojný s tým, že nemám záber na celok, som sa odhodlal presunúť priamo na stred javiska a veľmi pomaly som vysunul širokáč položený úplne na zemi. Fotil som naslepo a nakoniec som do výberu použil iba dva zo siedmich záberov.
Aké objektívy sú v takom prípade najviac použiteľné?
Pri tomto prestavení som použil dve sklá – starý Nikkor 80-200 a širokáč Nikkor 14-24.
Ktoré fotky osobností si ceníš najviac a prečo?
Fotografie Mariána Hossu. Bol to taký prielom do sveta osobností, kedy som ho po viac ako dvoch mesiacoch komunikácie „zlomil“, aby ma k sebe pustil a dovolil mi urobiť reportáž z pobytu Stanley Cupu v Trenčíne. Strávil som dva dni v bezprostrednej blízkosti jednej z najväčších hokejových hviezd a najstaršej športovej trofeje. A som rád, že napriek malým fotografickým skúsenostiam som odviedol prácu, ktorú sa ani teraz nebojím prezentovať.
