Bol apríl. V našich končinách nás trápili ešte dozvuky ťažkej covidovej zimy. Jari sa príliš nedarilo vybojovať nám príjemné teploty, aby sme konečne vyvetrali a vyslnili na slniečku naše telá a mysle. Kto si na to pamätá? Práve vtedy 3000 kilometrov od nás chrlila lávu sopka Fagradalsfjall. Jej erupcie a horiaca láva zlákali Mariána Kurica. Napriek vtedajším náročným podmienkam cestovania neodolal fotogenickej islandskej krajine. Na cestu sme ho vystrojili Nikonom Z 7 a dobrodružstvo sa mohlo začať. Päť dní v karanténe a 13 nezabudnuteľných na islandskej slobode. Svoje zážitky Marián spísal a my vám prinášame výber z jeho blogu – Sen o prázdnom Islande, 5 dní v pyžame a delta.
Pred odletom
Ešte deň dozadu som mal na ďalšie tri týždne úplne iný plán. Volanie Islandu však bolo príliš silné. Znovuotvorenie letov, sopka a Filipove správy totálne opantali moju myseľ. OK Filip idem, povedal som po dvoch dňoch premýšľania a odmietania. Začal totálny zhon. PCR test, ATG test – všetko v angličtine. Nákup, registrácia o prílete na Island, zabezpečenie dopravy do Popradu, z Popradu do Katowíc. Všetko našťastie klaplo.
Odlet
Čo si to vymyslel za kravinu? Kam sa zase trepeš? Stále mi vírilo v hlave. Avšak moja dobrodružná časť ma hnala ďalej. Stretko s Filipom, cesta do Popradu, na hraniciach rutinná kontrola. Všetky potrebné dokumenty sme mali našťastie v poriadku. Na letisku sme mali dohodnuté stretnutie s Jirkom (ďalej už len Juraj😊), ktorý išiel s nami tiež. Nerád lietam, tváril som sa pokojne, ale telo neoklameš – strašná bolesť hlavy a kŕče v bruchu. Aj vody som sa bál napiť, aby som náhodou tú hnusobu neschytal. Po prílete a pár krokoch sa moje telo začalo pomaly dostávať do normálu. Po absolvovaní ďalšieho PCR testu, sme boli zaradení do autobusu a nabrali smer hotel. 21:29 posunutého Islandského času som bol na izbe. Sprcha, pár písmeniek domov, FFP3 dole a spať.
1. deň v pyžame
Na čo sa budem prezliekať? Však 5 dní nepôjdem von. Len trikrát za deň otvorím dvere na zaklopanie – raňajky, obed, večera. Tak som ostal v pyžame. Kedy si to budem môcť dovoliť, ak nie teraz? Zriadil som si svoju “kanceláriu”, pošťukal TV, prepojil s notebookom a chvíľu si išiel na akejsi novej nepoznanej vlne. Highlightom dňa mal byť výsledok PCR testu, ktorý mi robili včera na letisku. Prišiel okolo obeda. To bol ale rachot, keď padal kameň zo srdca. Keďže mi Nikon zapožičal model Z 7, začal som si ho upravovať, aby som ho vedel v teréne rýchlo a presne ovládať. Ale všetko pomaličky v kľude. Pár telefonátov domov a deň som dokonale prehnil.
2. deň v pyžame
No jasné klasika, pozriem na hodiny a 04:28. Keď si pripočítam dve hodiny časového posunu, tak som spal o polhodinu dlhšie ako zvyknem doma. Začínam cítiť, že oddychu by aj stačilo. Posteľ, PC, začínam mať všetkého tak akurát dosť. Uprene sa pozerám na oceán do diaľky. Zaujali ma dve lampy, ktoré pretŕčajú zo strechy. Však to je fajný minimal. Schmatol statív, vytasil foťák a ND filtre a už som sa zabával. Nálada sa mi razom zdvihla.
3. deň v pyžame
Ach prečo len neviem spať 12 hodín v kuse. Tu by sa spavosť náramne hodila. Cítim sa stále dobre, nepociťujem žiadne problémy, tak snáď to o dva dni pochopí aj PCR test. Dnes je vonku škaredo, chvíľu prší, chvíľu sneží, ani veľmi fotiť nie je čo. Prehupol som sa cez polovičku mnou plánovaných dní strávených v karanténe, začína to byť lepšie.
4. deň v pyžame
Dnes som nejaký nabudený už od rána. Je pekné svetlo medzi budovami, vyberám statív a foťák. Snažím sa zachytiť ľudí v tom najkrajšom svetle s tieňom. Na budovách hľadám línie a zaujímavé svetelné podmienky. Hry tieňa a svetla. Takto sa prebavím snáď aj dve hodiny. Dnes si už naplno začínam uvedomovať, že zajtra je deň D. Buď idem do divočiny fotiť sopku a iné krasoty, alebo tu stvrdnem na ďalšie dva týždne a to by bol prúser.
5. deň v pyžame
Deň D je tu, od rána som nervózny. Testy by mali byť medzi 9:00-10:30. Všetky moje plány sa môžu v sekunde rozsypať. Uf, to je nálož. Káva, sprcha, klasika, snáď dnes vyletím z hotela a smer sloboda. OK je 9:00, každú chvíľu pôjdem na testy. Cítim sa, ako keby ma mali odviezť na popravu. Každú chvíľu niekto zaklope na dvere a na konci chodby bude pripravená šibenica. O pár minút ma berú. Všetko zase do detailu premyslené a rýchle. Odstupy, hygiena, dokonca nám nedovolil dotknúť sa ani tlačidla vo výťahu. Island SKVELE! Hryziem si už nechty od nervozity, keď v tom píííp a vidím notifikáciu aj email, že som NEGATIV! Vykríkol som radosťou a rýchlo začal bookovať ubytovanie na dnešnú noc.
Sloboda
Po pár minútach som vonku. Juraj na rozdiel od nás s Filipom nemusel absolvovať karanténu, keďže Covid prekonal. Pred hotelom nás už čakal s naleštenou Toyotou Land Crusier. Prišlo vrelé zvítanie, ozaj sa nám uľavilo. A už sa išlo smer Grindavik. Po vylodení sa na ubytovaní, sme vybehli ku skalám REYKJANESTA na západ slnka. Čakal nás na privítanie krásny farebný západ. Nedostal som sa bližšie k vode, mal som príliš veľký rešpekt pred oceánom a veľmi klzkými skalami na brehu. Veľa som čítal a pozeral o sneaker waves. Neustále mám v hlave ako vyletí jedna vlna o 15 metrov ďalej ako obyčajne, pohne kameňom, ktorý ma kdesi cvakne a finito.
Ďalší deň nás čakala sama pani sopka. FAGRADALSFJALL teš sa.
Predpoveď o vetre na dnešný deň sa ani kus nemýlila. Neustále sme bičovaní vetrom do tváre, ktorý nám nafukuje sneh rovno do očí. Rozhodli sme sa pre trasu, ktorá je vraj kratšia, ale nebezpečnejšia pre množstvo plynu. Ani len netušíme, čo robíme. Prišli sme ku najbližšiemu a zároveň asi aj najmenšiemu kráteru. Prvýkrát si užívame blízkosť sopky a lávy. Čo to pofotíme, keď v tom začnú všetky senzory na meračoch plynu pípať a už nás odtiaľ pracú preč. Ako fotografi sa samozrejme chceme dostať k druhej – najaktívnejšej trhline. Ani netušíme, ako sa dostaneme na kopec oproti, ktorý je vzdušnou čiarou možno 1 km, ale láva odstrihla cestu a dostať sa tam dá len obchádzkou a to by sme už nestihli. Ale ako to už býva, nakoniec je vždy všetko úplne inak. Pri občerstvovačke sme narazili na chalaniska, jedného zo „safety guides“, ktorí dávali pozor na bezpečnosť pri sopke. Sedel v aute a nudil sa. Povedal nám, že o chvíľu pôjde dole do hlbokej “jaminy” na aute. Po chvíli vysmiaty „ako lečá“ sedíme s ním v aute a ťažko nastúpené metre schádzame autom dole, aby sme ich ešte o niečo viac opäť nastúpali hore.
Ocitáme sa snáď až pod úrovňou mora. Tam nám povedia, že tadiaľ žiadna trasa nevedie. Už nemáme na výber, musíme hore. Stúpame do kopca po kamennej suti, ktorá sa šmýka. Vonku je už po západe, čosi pred modrou hodinkou, čas, kedy sme chceli už byť pri sopke a my stále šliapeme do kopca. Konečne sme na mieste a mňa začínajú bolieť kríže. Tú bolesť už poznám, prichádza nenápadne a do dvoch-troch hodín vygraduje do neznesiteľnej. Obliekam sa do teplého, vietor duje ako bláznivý, žiadne závetrie. 80 km/h na plno od chrbta. Jeho smer je fajn, očisťuje nám sopku od dymu a životu nebezpečného plynu. Ale jeho rýchlosť úplne znemožňuje fotenie. Rozkladám statív a začínam fotiť. Najskôr idem blízko a ohrievam sa pri fotení na širokáč (14-30 mm). Úžasný zážitok. Nikdy som si ani len nevedel predstaviť, čo to je vidieť sopku. Stál som tam ako malý zbytočný panáčik, malý fliačik na tejto krásnej planéte. Čosi nepoznané, počuť na vlastné uši špliechať lávu, ktorá sa na konci svojej púte začne za praskotu meniť na pevné skupenstvo. Nasadzujem 70-300 mm. Doľava, doprava, rôzne uhly, snaha o rôzne kompozície.
Rýchlo pochopím, že dokopy nič svetoborné nevymyslím. Chce to dron, ktorý otvorí svet nových pohľadov a kompozícií. Zo zeme je to všetko ploché. Vidieť sopku je zážitok na celý život, ale fotograficky som trochu sklamaný. Ani neviem či som v živote fotil čosi ťažšie – vietor, modrá hodinka, chcelo by to dlhšie časy. Ale pre vietor sa nedalo. A aj keby, tak špliechajúca láva sa pri dlhšom čase menila na čiarky a to som nechcel. Rezignoval som, vedel som, že toto nie je môj deň. A bolo po fotení. Až teraz sme zistili, že je tu existuje jednoduchšia cesta. Zložitejšie ako sme sa vybrali, sa ani nedalo ísť. Po zbalení techniky, sme sa vydali smerom dolu. Cítim enormnú bolesť, ktorá mi bráni urobiť krok. Pod chvíľou to bolí tak, že aj kričím. Celé som si to predstavoval inak. Predstavujem si, ako by mi bolo, keby sme rovnakou cestou išli aj hore. Po úpornej ceste som konečne v diaľke uvidel svetlá unimobunky červeného kríža, ktorá bola asi 3 minúty od parkoviska, na ktorom sme mali auto. Zvládol som.
Dohodli sme sa, že za jeden deň prejdeme celým južným pobrežím až po Hofn, kde sa ubytujeme. Ubytovanie sme riešili na poslednú chvíľu z auta. Je pravda, že turistov bolo minimum, v bežnej sezóne, by som to neriskoval.
Ďalšie ráno sme sa vybrali ku VESTRAHORNU – ikone Islandu. Kto bol na Islande a nevidel Vestrahorn, ako keby ani na Islande nebol. Magické miesto, filmárska kulisa pri natáčaní (okrem iných) aj Hier o tróny. Nachádza na juhovýchode Islandu. Pod pohorím je Viking Café, fajn miesto na čaj či kávu. Vestrahorn som už navštívil aj v roku 2019 a aj fotografia je z tohto roku. Ráno nám pekne zasvietilo, len moje fotenie, bolo značne limitované. Nedalo sa mi veľmi chodiť a už vôbec nie zohnúť sa ku statívu. Tak keď som ladil kompozíciu, zvalil som sa na zem a ako tuleň sa premrožil ku statívu. Dal som pár kompozícií s dunami a pár s vodou na pláži. Ďalej sa mi žiaľ dostať nedalo.
Cez deň sme čo to dospali a dosť skoro pred západom, sme sa vybrali ku EYSTRAHORNU. Tak nejak som cítil, že tu sa mi bude páčiť. Miesto na mňa urobilo veľký dojem. Koniec sveta, hora, cesta, maják a už nič. Myslel som si, že je to vlastne Vestrahorn len z druhej strany a to nie je pravda. Je to úplne iná hora, ktorá so svojím známejším bráškom nemá veľa spoločného. Vydali sme sa sem na západ slnka, ktorý bol síce “plechový”, ale aspoň bol čas na nájdenie si kompozície na nočnú fotografiu. Dobre sme urobili, KP predpoveď im vyšla náramne a zelená dáma si poskakovala po končiaroch Eystrahornu, z čoho som mal náramnú radosť. Zase som mal ten pocit malinkosti vo vesmíre. Nado mnou čistá jasná obloha plná hviezd so zeleným nádychom. Momenty, pre ktoré to všetko robím.
Začali sme sa vracať späť juhom. Cestou sme sa zastavili na DIAMOND BEACH, ktorá bola pekne zaplavená ľadovcami. Celý čas nám však snežilo a fúkalo. Plán na večer znel nájsť ubytko v blízkosti vodopádu HAIFOSS, kam sme chceli ísť ráno. Večer sme ešte stihli vybehnúť k menej známemu vodopádu ÞJÓFAFOSS AND BÚRFELL.
Jurajovi ostával posledný deň, na ďalší mal už letieť domov. Tak sa chalani rozhodli, ešte raz opáčiť sopku, ja som však na sopku nemohol ani pomyslieť. Rozhodol som sa fotiť pri útesoch REYKJANESS. Miesto, kde väčšinou trip buď začína alebo/aj končí. Užil som si samotu, spievanie čajok a hlavne oceán.
Juraj odletel a ďalšia časť tripu mohla začať. Smer bol jasný DETTIFOSS. Videli ste prvú scénu z filmu Prometheus? Tak to je práve vodopád Dettifoss. Tam som sa veľmi chcel dostať. Konečne na sever. Sedemhodinová cesta pekne odsýpala. Za zmienku stojí mestečko AKUREYRI, ktoré už na mňa pôsobilo úplne inak ako Reykjavik. Také typické spomalené mestečko ako zo severských filmov. Pri pohľade na fjord som už len čakal, kedy z oceánu vyskočí Willy ako v scéne z filmu Zachráňte Willyho. Chvíľu som sa pozeral, ale nevyskočil. Išli sme ďalej a mne sa tu veľmi páčilo. Krajina je iná ako na juhu, taká drsná, môjmu srdcu blízka. Možno tam nie je toľko vychytených lokalít na fotenie, ale moja dobrodružná duša dostávala to, čo má rada. Slobodu. Potom však prišlo sklamanie. Po odbočení z hlavnej cesty ku vodopád sme prešli len dve zákruty a pri pohľade na výšku snehových závejov na ceste som to ani neskúšal siliť. OK, priznám sa, skúsil som, ale nemalo to žiadny význam. Cez prvý závej som sa ešte predral. Druhý vyzeral tak hrozne, že pri predstave, že sme 28 km od vodopádu a čo všetko ešte na ceste môže byť, som to vzdal. Nevadí. Dohodli sme sa, že ideme skúsiť fotiť kamennú skalu pri HÚSAVÍKU. Na počudovanie ma to stále bavilo. Bolesť už konečne ustupovala. A tá krajina okolo nás. Žiadne prefotené miesta, úplne neznáme kopce, do ktorých krásne svietilo. Slnko zapadalo a my sme nestíhali. Mal by som byť sklamaný, ale nebol som. Žiadna fotka, málo vody a na brehu len zelená škaredá bahurina. Napriek tomu som cítil emocionálne jeden z vrcholov tripu. Užíval som si pohľad na oceán, ktorý vyzerá tak nekonečne. Vedel som, že severnejšie už na tomto tripe nebudeme. Premýšľal som, čo je ďalej. Už len Grónsko, paráda. Rozlúčil som sa po svojom, poďakoval miestu, ešte raz sa pozrel na sever a zamrmlal “Grónsko, raz ťa určite navštívim”.
Na severe sa mi páči, všetko je tu pomalšie a kľudnejšie. Ráno sme sa dohodli, že ideme na GOÐAFOSS. Krásny vodopád, hneď vedľa cesty, aj moje kríže si prídu na svoje. Hneď po príchode mi do očí udrelo, že nikde žiadne auto. To nemyslia vážne. Vodopád 100 m od cesty. Podľa veľkosti parkoviska súdim, že veľmi turisticky obľúbený, ale korona urobila svoje. Dnes je len náš. Pocit, ktorý ťažko opísať. Východ sme si užili do sýtosti a bol aj čas nájsť netradičnejšie pohľady. Čo to som si aj zafiltroval. Po východe šup na hotelové raňajky, boli sme tam len my dvaja a pani nám dala na výber ako na svadbe.
Na ďalší východ sme chceli ísť na vodopád ALDEYJARFOSS. Krásne fotogenický vodopád. Tak sme sa hneď vydali na cestu, náramne sa mi páčila. Prach, štrk, sem-tam nejaký výmoľ. Občas sme to šupli cez most a rieku. Po prejazde pomedzi kone sme prešli posledným mostom a pred nami bol kopec s veľkým snehovým poľom. Filip išiel na prieskum ku vodopádu a ja som čakal v aute. Filip zistil, že cesta pešo trvá tak 35-40 minút, a že to dám. „A pozri, čo som našiel v snehu“, ukazujúc mi fotku v telefóne. Úplne ako medvedia stopa v snehu. Vraj sa stalo, že medveď doplával na Island na ľadovej kryhe z Grónska. Beriem do ruky mobil, píšem do Google – POLAR BEAR IN ICELAND. A ozaj, podľa mapky výskytu, takmer všetky boli pozorované na severe Islandu. Posledný síce v roku 2016, ale jeden nikdy nevie. Hlava pracovala na plné obrátky. Vydali sme sa späť do hotela, pospať si. Náš plán bol ísť opäť ku Godafossu na nočné fotenie a potom od snehového poľa ďalej pešo ku Aldeyjarfossu na ranné fotenie. KP hlásilo celkom peknú zelenú tancujúcu Lady. A vyšlo. Fotili sme o zlom krky. Z Gadafossu sme sa už do hotela nevrátili, zahájili sme spánok v sede a až hoďku pred východom, sme sa vybrali na púť Islandskou krajinou. V hlave som mal stále bieleho béďu, ale nehovoril som o ňom viac. Ak by som nešiel, premeškal by som najfarebnejší východ slnka tohto tripu. Zase som si pekne „zaNDčkoval“. Škoda, že sa nič originálne s kompozíciou nedalo vymyslieť, ale som rád aj za to. Bol to zážitok, na ktorý nezabudnem. Po príchode na hotel náš čakali zase “svadobné” raňajky a do postele sme už len odpadli. Spať sa však vôbec nemohlo dlho, čakala nás totiž dlhá cesta na Malý Island do mestečka GRUNDARFJÖRÐUR.
Cestou sme sa chceli zastaviť a nafotiť si HVÍTSERKUR, skalu v mori tvarom pripomínajúcu slona. Síce pršalo, ale aspoň som skúsil filtrovať. Nechceli sme sa zdržiavať. Čakal nás prechod pod ikonu, ktorú z videnia pozná asi každý, aj ten kto na Islande nikdy nebol – horu KIRKJUFELL.
Ubytovali sme sa v Grundarjfor s výhľadom priamo na Kirkiho. Ráno sme nemali žiadne plány, v jednom kuse padal dážď v spojení s prudkým vetrom. Konečne sme sa poriadne vyspali. Keď sa ako tak vyčasilo (čiže pršalo a ďalej fúkalo, len nie až tak, že by nás odfúklo) išli sme pozrieť pod Kirkjufell. Obohratú kompozíciu sme ani neboli pozrieť, prišli sme sem pre iné pohľady. Vybrali sme sa potokom smerom hore a dobre sme urobili. Toto miesto je fotoraj. Čo zákruta potôčika, to iné popredie. Ale počasie sa s nami zahráva aj naďalej. Dá fotiť aj na obed. Sme tu v apríli a aj počasie tomu zodpovedá, neustále zmeny, dážď, slnko, krúpy. Nastavil som si kompozíciu a v tom začali padať krúpy a Kirkinko sa začal zaťahovať. To bolo pár sekúnd. V tom sa Kirkinko zatiahol úplne a krúpy nám šľahali do tváre. Pomaly sme išli dole ku autu. Ešte sme 5 minút stáli vo vetre a krupobití, či sa neodhalí. Boli sme do nitky mokrí, tak sme to vzdali.
Cestou domov nás ešte chytila malá víchrica spojená s krúpami. Bol to zážitok, to je Island. Plán bol jasný, vrátime sa tam. A dobre sme urobili, Kirki sa predvádzal na parádu. Znova svetlo, búrka, oblaky, ďalšia búrka, čo viac si krajinársky fotograf môže priať? A zas ten istý kolobeh, do nitky mokrí, všetko sušiť. Ráno sme sa nikam nemuseli ponáhľať, ráz počasia sa nemenil, na nejaké svetlo, sme mohli zabudnúť. Rozhodli sme sa prescoutovať, ešte jednu časť pohľadov na Kirkjufell. Je tam ešte jeden zaujímavý potôčik. Keď napíšem, že aj tam sa to len hemží peknými kompozíciami, asi mi už nikto nebude veriť, ale je to tak. Vyštverali sme sa až hore k najvyššiemu vodopádu, odkiaľ je celá krajina ako na dlani. Zase raz ten pocit, všetko pod nami, vodopád hučí, len ten vietor. Bolo potrebné ozaj držať statív, lebo by ľahko skončil s foťákom niekoľko desiatok metrov pod nami. Vak, na ktorom som mal ochranu pred dažďom, som si položil za seba. V tom fúkol vietor a vyzliekol mi celý vak. Ochranu nafúklo a krásne vzlietla ako parašutista a začala sa vznášať nad roklinou. Aj ona si chcela užiť tie krásne pohľady na túto neskutočnú krajinu. Našťastie neletela ďaleko a po pár minútach hľadania sa mi ju podarilo dostať späť, potvoru. Zalietala si si a už si späť vo vaku. Druhý deň pod Kirkim a opäť sa, vďaka výdatným zrážkam a vetru, dalo fotiť aj cez deň. Nie je vždy pravda, že krajinár fotí len východy a západy. Keď je atmoška, ide to aj na obed. Fotiek s jagavými slniečkom je veľa. Ale fotiek búrky, snehu, krúpobitia je pomenej.
Na západ sme sa vybrali smer ARNARSTAPI, kde sa nachádza veľká kamenná brána. Avšak Poseidon mal iné plány. Ku oceánu bolo neradno priblížiť sa, aspoň ja som sa neodvážil. Vlny po náraze na útes dosahovali aj 20 metrovú výšku. Jedno zlé odhadnutie dosahu oceánu a zomlelo by ma ako mak v mlynčeku. Vôbec som nefotil, ale nevadilo mi to, pozeral som sa na tú úžasnú silu vody a nechápavo krútil hlavou. Na jednom ostrove sa dá zažiť všetko. Od vyčíňania oceánu, krásne útesy, hory, gejzíry, vodopády, nočné orgie v podobe polárnej žiary až po chrliacu lávu. A to všetko, takmer bez ľudí. Toto je trip, o tomto musím napísať blog. Cítim sa totálne nezmyselný oproti tejto veľkej sile, ktorá pár metrov odo mňa doslova drví skaly. Predsa som na chvíľu vytiahol foťák, aby som si to len pre seba zvečnil.
Takto nabití zážitkami sme išli pozrieť útes LONDRANGAR. Krásny pohľad na kamenné výčnelky útesu v oceáne. Kus sme si zafiltrovali a rozhodli sa, že sem prídeme aj ráno. Veľmi pekné miesto, nikoho nikde. Doslova stovky čajok poletujú okolo nás, zvedavé, ktože ich to cez ten covid prišiel pozrieť. No ja s Filipom. V noci klasicky výdatne pršalo a my sme sa na východ pobrali na dohodnutý útes Londrangar. A urobili sme dobre, na malý moment sa odraz svetla oprel do rozbíjajúcich sa vĺn pod nami. Aj čajočkám sa páčilo. Do toho sa začali pomaly trhať mračná. V diaľke bolo vidieť aj dve-tri búrky na mori súčasne. Zase ďalší silný zážitok. A to pre mňa najkrajšie malo len prísť. Cestou domov sa diali divy. Oblaky sa roztvárali a zatvárali, nádherné a hlavne nečakané scenérie sa nám ukazovali. Nechal som si popásť oči a išlo sa na izbu zbaliť a smer Reykjavik. Cestou sa nám stále otvárali rôzne nepoznané pohľady, na nepoznané kopce, ktoré boli nabité atmosférou. Čo to som cvakol.
Kríže už boli lepšie, tak so si trúfol na jeden plán. Ešte raz sa pozrieť pod sopku, ale už s dronom z požičovne. Busy day – pobaliť, presunúť sa, požičať dron, a keďže ďalší deň odlietame, tak aj PCR test musím stihnúť. A podvečer výšľap ku sopke. Cesta fajn odbúdala, aj sa išlo oveľa lepšie ako prvýkrát. Krajina bola úplne iná, aj hike okolo sopky viedol zase inou novou trasou. Za tie ani nie dva týždne sa to zmenilo na nepoznanie. Už viac-menej chrlil len jeden kráter, teda dva blízko pri sebe. Ostatné len dymili. Fúkalo stále pomerne dosť, tak klasicky Islandsky a do toho návalovo silno snežilo a padali drobné krúpy. Všade bolo cítiť síru. Po pár skúškach fotenia na dlhé sklo som zistil, že zo zeme, je to takmer nefotiteľné. Pomaličky sme začali vybaľovať požičaný dron. Mal som rešpekt, ale hlava hore, prišli sme fotiť z dronu, tak poďme na to. Prvý let pripadol na Filipa, bol celý žhavý, tak prečo nie. Mali sme veľký rešpekt. Po začatí pípania batérie sme pekne pristáli a šup druhá baterka. S treťou batériou prišiel rad na mňa. Po pár sekundách mi však zamrzol úsmev a teda želal by som si, aby to bolo zimou či vetrom. Pííp pííp CONNECTION LOST. Však som nič neurobil zle, len som vzlietol, čo sa deje? LANDING. Čo sa to deje? Len kŕčovito držím páčku ovládača smerom k nám. Tlačidlo HOME som podľa mňa na tom ovládači prerazil. Teraz sa môže začať mudrovať o tom, že dron by som vždy mal mať na dohľad. Ale to by sme pri sopke neodfotili vôbec nič. Tam ho na dohľad nemal nikto a v tej spleti dronov, by aj tak by bolo len ťažko rozoznať ten náš. Nechcem vidieť nikoho, zámerne sa pozerám hore. Hľadám dron, teda len sa tvárim, že hľadám. Už som si pripravoval v hlave, ako to vysvetlíme v požičovni. A doma čo povieš hrdina? V tom vidím skupinu guidov v diaľke, očividne videli že sme v “poriadku”, tak sa nás idú opýtať ARE YOU ALLRIGHT? Toto teraz nepotrebujem počuť. Už boli na pár metrov a hovoria: HI GUYS, WHAT HAPPENED? DID YOU LOSE A DRON? Čo to mele? Ako to vie? Áno, odpovedám slovensky. SORRY, YES. Na to z nich vyletí: WHICH BRAND? Mavic dva pro, zase po našom, SORRY MAVIC TWO PRO. Od totálnej psychickej mimózy neviem anglicky ani to málo, čo obyčajne viem. V tom sa začnú rehliť a jeden z nich spoza chrbta vytiahne náš dron. Vo mne vybuchla totálna emočná erupcia. Mal som strašnú chuť chlapov objať. Údolie niekoľko kilometrov dlhé a široké, plné čerstvej aj zaschnutej lávy a dron pristane 5 metrov od GUIDOV, teda od ľudí, ktorí dohliadajú na bezpečnosť pri sopke. Nad nami niekto pri tej všetkej smole proste stál. Nasledovala tak 10 minútová ďakovačka chalanom, spoločná selfie a išli zachraňovať niekoho ďalšieho. Po príchode do hotela som asi o jednej ráno recepčnú ukecal, že potrebujeme panáka, toto sa muselo zapiť.
Ráno bola kovbojka. Zaspali sme, nestíhali sme včas odchod z hotela. V pláne už bolo, len vrátiť dron a ľahnúť si ku čajkám na Reykjaness. Niekoľko hodín sme sa za slnečného počasia rozprávali so zvedavými kamoškami, až kým neprišiel čas vrátiť auto.
Island 2021 bola akcia, na ktorú sa nezabúda. Keď teraz počujem, koľko je tam ľudí, vážim si to o to viac. My sme tam boli sami, Island bol náš, vzrušujúci pocit. Prázdne parkoviská, auto požičovňa za facku. Mali sme Land Cruisera v cene Dustera, potom sme mali Dustera za tretinu ceny, čo stojí dnes. Prežil som 5 dní v karanténe a niekoľko PCR testov. Vadí? Ani náhodou, toto sa už asi dlho nebude dať zažiť. A kríže? Čo už. Pokazili mi značnú časť tripu, ale dnes si spomínam už len na to dobré, to zlé sa časom v hlave prebrúsi a vytratí.
Tento článok je úryvok z blogu Mariána Kurica: mariankuric.com
