Auto som zaparkoval na Židovskej, zavesil som si na seba foťák a vybral som sa na hrad. Pomaly sa stmieva a teplé svetlá mesta sa dopĺňajú s chladným zvyškovým svetlom z oblohy. Takéto nálady sa mi páčia. Kúsok vystúpam a ocitám sa na hradnom nádvorí. O pár sekúnd už vidím galériu. Je prázdna, prišiel som pred koncom otváracích hodín.
Vstúpim, objímem sa s Jankou a zapínam nahrávanie zvuku. Moje oči pritom kĺžu z fotky na fotku, z jedného kusa hodvábneho papiera na druhý. Janka rozpráva, chrlí zo seba svoje emócie, zámery, skúsenosti a nečaká ani na otázky. To je dobre, lebo moje hrdlo je stiahnuté a zaslzené oči už pomaly nevidia zaostriť na písmenká…
Emotívne blízke portréty visia na stĺpoch a v priestore voľne povievajú dlhé pásy hodvábneho papiera, na ktorých visia svedectvá skutočných ľudí, ktorí zanechali svoje domovy, blízkych živých i mŕtvych a dnes žijú medzi nami. Ich duše utŕžili rany, ktorých silu si nevieme predstaviť a vplyv na ďalší život predpokladať.
Umne zachytené a spracované portréty vyjadrujú ťarchu, ale v niektorých prípadoch aj nádej. Autorka sa snažila svojich respondentov zachytiť čo najkrajších s dôstojnosťou, aká patrí každému človeku. Svetlá až éterická inštalácia hovorí o krehkosti mieru i ľudského života. Keď mi rozprávala o osudoch rodín, priateľov, kamarátov, o mŕtvych, miestami sa mi zdalo, akoby jej pritakali pofúknutím do hodvábnych papierov s textami…
A viac už o svojich pocitoch písať nebudem. Choďte, pozrite si výstavu, prehoďte slovko s autorkou. Prečo? Aby ste mali autentický umelecký zážitok z krásnych emotívnych portrétov a aby ste boli ešte viac empatickí. Janka nehodnotí, nepolitizuje, nevznáša obvinenia voči jednej či druhej strane, nikto ju nesponzoroval, nikomu nie je za svoje dielo zaviazaná. Jednoducho popisuje vecne perom i fotoaparátom.
Jana Rajcová a Exodus.Report projekt
Janku Rajcovú som spoznal dávnejšie na jednom fotografickom workshope. Odvtedy sa veľa zmenilo. Janku fotografia a ľudské osudy natoľko zaujali, že nechala prácu a odišla študovať dokumentárnu fotografiu a fotožurnalistiku na University of Westminster do Londýna. Odvtedy žije dokumentovaním obyčajných i neobyčajných chvíľ, chvíľ radosti i hlbokého zármutku.
Od začiatku vojny na Ukrajine chcela pomôcť. Nie je vojnovou fotografkou ani nemá ambície fotiť zjazvené telá. Najbolestivejšie a najhlbšie jazvy sa totiž skrývajú vo vnútri. Sú vryté hlboko do duše a majú vplyv na náš celý ďalší život.
Preto už tretí rok Janka cestuje po Slovensku a stretáva sa s ukrajinskými utečencami. Spoznáva sa s nimi, hovorí, drží za ruky, prepisuje ich príbehy a nakoniec im vyhotoví portrét. Dala si cieľ, že takto zachytí osudy stovky ľudí a do toho čísla jej už chýba iba päť.
Po februárovej invázii Ruska na Ukrajinu v roku 2022 opustilo svoju domovskú krajinu odhadom 6 miliónov utečencov. Ešte väčší počet bol presídlený v rámci Ukrajiny. Do konca roku 2023 prekročilo hranicu so Slovenskom asi 1,8 milióna ľudí. Väčšina utečencov pokračovala ďalej alebo sa vrátila, no približne 130 000 osôb zostalo na Slovensku. Pre mnohých je to len číslo, no každé z nich značí jeden pohnutý osud. Jana Rajcová sa rozhodla dať týmto číslam tváre a hlasy.
Vyvinula veľké množstvo námahy, aby výstavu Exodus.Project umiestnila v tesnej blízkosti tých, ktorí rozhodujú o osudoch ľudí…
Jana Rajcová:
„Na fotkách neuvidíte plač ani zranenia spôsobené vojnou. Chcem svojim respondentom vrátiť dôstojnosť. Chcem, aby vyzerali ako my ostatní, napriek tomu, čo ukrývajú vo svojom vnútri. Nepolitizujem, nie som ani aktivistka a na tento projekt som od nikoho neprijala ani cent, aj keď mi aj priamo tu po návšteve výstavy ponúkali podporu projektu. Projekt vychádza z môjho presvedčenia, že zlo treba ukázať. Všetky nahrávky sú preložené, nie interpretované.
S prekladom mi pomáha synovec Ondrej, ktorý študoval v Rusku. Aj ja sama som dávnejšie študovala ruštinu, a to mi aj teraz pomohlo, no na zodpovedný preklad som radšej využila jeho pomoc. Spočiatku som cestovala spolu so synovcom, no ako sa projekt rozbehol, nemala som problém cestovať, fotiť a nahrávať rozhovory ani sama. Do angličtiny som texty preložila sama a preklady do ruštiny a ukrajinčiny urobila Natália Babičenko. Štvorjazyčnú stránku mi vyhotovil kamarát bez nároku na odmenu. Sama by som to nedokázala.
Snažila som sa o vzdušnú a odľahčenú inštaláciu. Fotografie visia na motúzoch a na svetelných konštrukciách ľahučký hodvábny papier s príbehmi. Celý projekt som fotila Nikonom D850 a svetelným zoom objektívom NIKKOR 24-70,, f/2,8. Nemohla som používať blesk, lebo to v nich evokovalo bombardovanie či streľbu a následne stres. Nechcela som im to pripomínať a tak som všetko fotila v dostupnom svetle. Aj preto v mojich fotkách často vidno okno.
Tiež som chcela, aby moji respondenti neboli ľahko rozpoznateľní, ani miesto, kde som ich fotila, preto často ide o naozaj blízke portréty bez zahrnutia okolia a preto uvádzam iba ich rodné mená a vek.“
Výstava Exodus.Report je umiestnená v galérii na Západnej terase Bratislavského hradu ukazuje takmer 40 snímok a podobný počet textov.
Kurátorom výstavy je dokumentárny fotograf a pedagóg Matúš Zajac.
Termín výstavy je 10. január – 9. február 2025
Vstupné je zdarma
Stránka projektu: https://www.exodus.report/
Výber z príbehov (skrátené)
Taya (21) a Adelina
Izabella (43)
Marina (37), Valerija (17) a Alisa (8)
Anastazia (33)
Olena (42), Darina (16) a Artem (10)
