Ako začať. Nedá mi inak ako pochvalou. Prvé tohtoročné súťažné kolo sa vydarilo. Medzi vašimi 253 súťažnými fotografiami je veľa naozaj pekných snímok. Určite to súvisí aj s témou. Čiernobiely portrét akýmsi „základným žánrom“ fotografie. Je tu takmer od jej prvopočiatkov. A kým pre už takmer 200 rokmi bol úspech, že sa podarilo vyfotiť portrét, dnes už si už vyžaduje oveľa viac, aby zaujal. A veľa z vašich portrétov obstojí vďaka nápadu, prevedeniu, svietenie, vďaka vystihnutiu nálady, či emócie.
Čiernobiely portrét rozpráva príbeh o človeku, bez farby nazerá do jeho hĺbky. Aj preto má svoje opodstatnenie. Ukazuje viac z vnútra človeka, jeho formu, štruktúru jeho pokožky, obrysy tváre a tela. Pre tieto atribúty milujem čiernobiely portrét a chcem vám všetkým srdečne poďakovať za to, že ste si dali tú námahu a poslali nám do súťaže množstvo krásnych fotografií. Žiaľ víťazi a postupujúci do finále môžu byť iba traja, a tak bolo predo mnou náročné vyhodnocovanie. Po dlhých úvahách a debatách aj s ďalšími fotografmi som sa rozhodol nakoniec pre túto trojicu.
Víťazi 1. kola súťaže:
Gustavo Pizano
Najviac ma zaujala fotografia Gustava Pizana. Chlapec, ktorý sa rukou chráni pred dopadajúcim prachom. Táto fotografia môže mať mnoho interpretácií. Mne napovedá o tom, že tento mladý muž, chlapec, ešte nevinný, bude čoskoro vystavený (alebo už je) vonkajším vplyvom, proti ktorým sa bude brániť. Zvláštna kombinácia pokojnej pózy, ľahkého úsmevu, ktorý je už ale vyrušený, prižmúrené oči pred letiacim prachom. Prach naráža do dlane, rozprskne sa a poznačí telo, ale tvár ostáva čistá. Zažmúrené viečka a riasy chránia oči pred prachom, ale chránia aj samotný pohľad, ktorý ostáva čistý.
Fotografiu jej autor nazval Nepriazeň osudu. „Život má vzostupy a pády a v momente, keď nepriazeň osudu zaklope na naše dvere, každý z nás bojuje najlepšie, ako vie, nezávisle od veku či pohlavia,“ hovorí o svojej fotografii Gustavo. „Túto fotografiu som urobil v deň, keď zomrela moja mentorka Gina Milicia a predstavuje nielen ťažký moment, ktorý na mňa zrazu vrhol život, ale aj to, čo som urobil ja ako ľudská bytosť, aby ma nepremohla bolesť a smútok. Urobil som to, čo milujem – fotil som.“
Rudolf Baranovič
Druhou víťaznou – finálovou fotografiou je snímka z ulice. Má v sebe toľko informácií a emócií súčasnej doby. Rúško na tvári pritlačené vráskavou rukou, jedno oko za tmavými sklami okuliarov, ktoré pozerá mimo obraz a pôsobí silno, ani neviem definovať či vystrašene alebo zaujato. Šedivé vlasy starej ženy padajú na kožuch so zvláštnou štruktúrou. Je to surový obraz z ulice v dnešných pohnutých časoch. Kto by tak mohol byť autorom? Predsa náš známy lovec perfektných street záberov Rudolf Baranovič. Gratulujem Rudo.
Toto mi Rudo prezradil o svojej fotke: „Pokiaľ ma pamäť neklame, tak fotka vznikla počas prvej vlny covidu, keď najdôležitejšia ochrana bolo doma ušité rúško. Pani som zachytil v centre mesta, evidente jej rúško nesedelo úplne na tvári, ale napriek tomu sa s ním snažila chrániť. Do súťaže som ju vybral práve pre ten emočný výraz v tvári a gesto ruky, všetko dohromady mi to dáva dokopy emócie ako odhodlanie bojovať s chorobou, zároveň aj strach z ochorenia.“ A prečo fotí svoje streetky čiernobielo? „Lebo dávam dôraz na emócie a pocity z fotky, ktoré nevyvoláva farba, ktorá ľahko ovplyvní bežného diváka. Preto ladím moje fotky do čiernobieleho prevedenia, aby bol dôležitý obsah, emócia, kompozícia…“
Roland Uhrina
Tretím víťazným je záber od Rolanda Uhrina. Moderne poňatí portrét jedna mladej ženy na inline korčuliach. Póza, nedbalé street oblečenie, okuliare v ktorých sa odráža octabox, to všetko hovorí o starostlivo pripravenej a výborne zvládnutej fotke aj po remeselnej stránke.
Ako vznikla Rolandova fotografia? „S nastávajúcim večerom a krásne dramatickou oblohou sme sa rozhodli s kamarátkou Dianou vniesť pre zmenu trochu športového ducha do mojich klasických portrétov. A tak padlo rozhodnutie vybrať korčule a urobiť pár záberov. Fotenie bolo, ako väčšinou pri mojom fotografovaní, sprevádzané zábleskovým svetlom Godox AD600 a veľkým softboxom pre čo najjemnejšie svetlo. V kombinácii s ultraširokým objektívom sa zrodil práve aj takýto portrét.“
Víťazom gratulujem!
Fotky, ktoré zaujali
Nedá mi, aby som nespomenul aspoň niekoľko ďalších fotografii, ktoré sú skvele a tvrdo bojovali o umiestnenie.
Jemne drsný portrét muža s bábätkom. Muž má tmavú pokožku svalnaté telo, bradu a na hrudi si pritíska bábätko svetlejšej pokožky, ktorého telíčko je stále pokryté jemnými chĺpkami, aké majú deti čerstvo po narodení. Na môj vkus je technicky táto fotografia priveľmi doostrená, ale má v sebe zvláštny kontrast a cit.
Karol Važan prispel do súťaže zaujímavými portrétmi muža. Neviem či boli naozaj fotografované na film alebo iba takto upravené, ale majú svoje zvláštne čaro.
Lucka Blašková nahrala do súťaže fotografiu dievčaťa zahaleného jemnou bielou látkou. Nariasená látka padá dole a zároveň, akoby vytekala z dlane ako mliečna rieka. Fotka ku mne rozpráva o tajomnej nevinnosti ale aj o dozrievaní, o kráse ktorá bude obdivovaná, zatiaľ je však zahalená belobou.
Lucka Blašková nahrala aj fotografiu svojho otca alebo starého otca. Starký má hlboký láskavý pohľad pod šedivým obočím. Biele vlasy vytŕčajú spod baranice a tvár hovorí o tom, koľko tento starý muž má už za sebou, koľko skúsenosti, zážitkov šťastných aj bolestných.
Ja viem, poviete si, že je to klišé fotografovať bábätka, ale tento portrét, či dvojportrét, je iný. Mama, ktorá nežne privinula svoje bábätko a pritláča pery na jeho telo. Chráni ho lakťom, na ktorom spočíva a prikrýva ho vlastným telom, ktoré korunujú husté krásne vlasy. Dokonale zohratá dvojica. Bábätko cíti, že je v bezpečí u svojej mamy. V určitom zmysle mi tieto padajúce vlasy ženy – matky pripomínajú bielu rieku z fotografie Lucky Blažkovej. Tu sa ale biela mení na zrelosť, silu, ktorá dokáže ochraňovať potomka.
Martina Mlčúchová nám ponúkla ďalšiu fotku zo série hudobníkov, kde krásny spôsobom zachytáva formu, profil speváka v odraze skla alebo zrkadla. Ak to nie je dvojexpozícia, potom klobúk dole pred pozorným okom fotografky. Výrazovo je to silná a emočná fotka, ktorá naznačuje aj vážnosti témy, ktorej sa venuje pesnička, radšej pieseň.
Dvojexpozície alebo koláž Danky Rusňákovej má silnú emóciu dievčatka, ktoré uteká po záhrade. Priznám sa, že keby bol zvolený lepší orez bez vyrušujúcej pravej časti s plotom, pravdepodobne by sa táto fotka dostala medzi trojicou ocenených. Ale aj tak ide o skvelú fotku.
Aleš Marenčík nafotil búrlivo píšuceho spisovateľa. Silná fotka, takmer počujem ťukanie, či skôr búchanie do písacieho stroja, tak rýchlo ako to len ide, kým múza ponúka svoje myšlienky. Výborná fotka, na ktorej ma vyrušuje len technicky prepálená ľavá časť, ktorá uberá na sile tomu podstatnému – tvári, vlasom a písaniu na stroji.
Nedá sa venovať všetkým dobrým fotografiám v takomto rozsahu, ale prejdite si tento môj výber a všimnite si, či už klasické portréty, alebo aj vtipnú interpretácie napríklad Ľuba Kuba Kubalu, ktorý portrét poňal s humorom a nadsádzkou. Veľmi sa teším z tohto kola a zo všetkých fotiek, ktoré ste poslali.
Výber zo súťažných fotografií:
Všetky súťažné čiernobiele portréty nájdete v galérii na Facebooku.
Dúfam, že aj do nového kola prispejete rovnako kvalitnými zábermi. Už teraz sa na to teším. K novému, už aktuálnemu kolu súťaže, patrí samozrejme aj zmena témy. Nočné mesto je téma, ktorá vás, verím, zaujme rovnako, ako predchádzajúca. Už teraz súťažíme TU.
Jeden komentár
Preco su vsetky foto v lowkey, to je nejaka nova moda?
Inak su pekne.